Hej, Parkerová! 2 ✓

- 15 -

„Tak čo? Počuješ niečo?" spýtala som sa Sada a upriamila na neho zrak.

„Bolo by to ľahšie, ak by ste boli ticho, slečna," povedal „lebo cez váš hlas nepočujem nič."

„Hm," prikývla som a naďalej sme načúvali.

A načúvali sme o čom sa rozpráva tá stará slivka s Gerardom. Dala si ho tam zavolať asi pred pol hodinou. No rozprávajú veľmi potichu a preto skoro nič nepočujeme. Ale niečo sme počuli zreteľne.

„Je to moje posledné slovo, pre teraz ma ospravedlň," hovorila Slivôčka.

„A sakra," zakliali sme so Sadom naraz a spolu sa rozutekali chodbou. 

Práve, keď sme zahli za roh, sa veľké dvere otvorili a v nich stála tá zoschnutá slivka. Rukami si prešla po šatách a vydala sa smerom, ktorý bol najhoršou možnou voľbou. 

...pre nás.

Našťastie hneď pri nás boli dvere a tak sme obaja skončili v akomsi kumbáli. Malá miestnosť bola taká malá, až sa moje telo nepríjemne dotýkalo toho Sadovho.

„Prepáč, toto je všetko kvôli mne," zašepkala som.

„To nič, nie že by mi to bolo nepríjemné."

Žiadne oslovenie.

Žiadne zábrany.

Túto vetu povedal tak, ako každý iný chlapec v jeho veku. A to ma trošku vykolajilo.

„Môžeš to vysvetliť viac?"

„Nebojte sa slečna, necítim k vám nič okrem kamarátstva. V mojom srdci je iba jedna," povedal a potichu sa zasmial.

„Vy máte priateľku? A tiež pracuje v tomto bludisku?" zvedavosť mi nedala a začala som na neho sypať otázky.

„Nie, je vydatá. Má manžela," povedal skleslo.

„Och," povedala som a sledovala ako pomaly vykukol na chodbu. Potom pomaly vystúpil a ja som ho následovala.

„Tak vy takto? Nechceš mi niečo vysvetliť Sad?!" zasmial s Gerard a svoju ruku mi položil na plecia.

Sad sa ihneď začervenal a uklonil sa. „Prepáčte, mladý pán Way."

Gerard ma pustil. „Ale no táák! Sadyy! Veď sme tu iba my," povedal kamarátsky a postrapatil mu vlasy.

Sad sa na neho pozrel tým najdiabolskejším výrazom a povedal: „Vnuk-nevnuk, ešte raz sa dotkneš mojich vlasov, vlastnoručne ťa zaškrtím Gerard."

Zasmiala som sa. A to som si myslela, že sa v tom kumbále správal konečne normálne, no teraz vidím, že len s Gerardom vedel byť sebou samým.

A možno aj s tým záhadným dievčaťom.

„Ale ja sa snažím! Ty si sa ani nepokúšal!" ozvalo sa zrazu z hlavnej chodby, ktoru ja nazývam Križovatka smrti.

Všetci traja sme sa znova skryli za roh a počúvali rozhovoru toho pekného dievčaťa s... Larsom.

Ja som čupela a svoju hlavu natŕčala poza roh. Gerard bo sklonený a opierel sa o mňa. Sad sa zasa opieral o neho. Bolo to ako z nejakého komediálneho filmu.

„Pokúšal som sa! Ale ako mám s tebou žiť, keď ťa ani neviem pobozkať bez toho, aby som na ňu nemyslel?! AKO?!" kričal Lars a v mojom srdci sa niečo pohlo, no neviem, či to bolo negatívne alebo pozitívne. 

Myslel tým mňa alebo nie?

„A čo myslíš? Ako som na tom ja?! Ja to mám rovnako, myslím na neho dokonca aj keď sa falošne držíme za ruky. A teraz som s ním v jednom dome! Vieš, čo to je?"