Hej, Parkerová! 2 ✓

- 5 -

Po výbornej večeri sme sa všetci vybrali na vlastné izby. Maggs a Nico boli unavení z bazéna a Ninu bolela hlava. 

Ja som sa však najprv rozhodla poprechádzať (než pôjdem na izbu). Nemám tam čo robiť. A k tomu ma stále ubíjal pocit, že tu so mnou Gerard nie je. Chcela som mu zavolať, no potom som si znova spomenula na Maggsine slová a hneď ma to prešlo.

Ale za skúšku predsa nič nedáš.

Nie nedám, ale ani mobil nemám a Maggs hovorila, že ten jej sa pokazil, Nico si ho zabudol a Nina nemá kúpenú zahraničnú sim kartu do mobilu, takže by ju to stálo majland.

„Ahoj," pozdravil ma Lars, keď som stála opretá o zábradlie na najvyššom poschodí, kde sa nachádzali kajuty pre najvyššiu vrstvu. 

Pozrela som sa na neho, no nič nehovorila. Rozmýšľala som, možno by som si ten mobil mohla požičať od neho. Zvažovala som všetky pre a proti a nakoniec sa rozhodla.

„Potrebovala by som si zavolať. Bude to možné?" spýtala som sa a čakala na jeho odpoveď. On len podišiel ku mne a vedľa mňa sa oprel o zábradlie.

„Bude to možné asi až o týždeň. V tomto úseku neni nikdy signál," skonštatoval a moja nálada ihneď klesla.

„Potrebuješ zavolať frajerovi?" spýtal sa a ja som sa na neho zamračila. „Prepáč, nemyslel som to tak. Je mi ľúto, že nenastúpil," zarezignoval potichu a ja som si povzdychla. „Ešte stále ti je jedno, prečo ma otec hľadal?" spýtal sa a potom potichu zahrešil.

„Otec? Ty si kapitánov syn?" povedala som zaujato. „Moc sa nepodobáte."

„Som skôr po mame. A to vo všetkom." Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach a on sa len usmial. Po chvíli sa chrbtom oprel o zábradlie a potichu sa zasmial. Zapozeral sa mi do očí a úsmev mu sklesol. „Otec ma chce vniesť do sveta podnikania, predaja a biznismenov, no ja by som chcel byť ako mama umelec. Maľovať, vieš? Milujem to a neskutočne ma to napĺňa, no odkedy mama zomrela, nikto moju vášeň nepodporuje a otec sa ju skôr snaží zašlapať, než mi ju pomôcť rozšíriť," odkašľal si a trošku sa ku mne priblížil. „Vieš, čo myslím?"

Pritakala som. „Viem si to predstaviť. Neprežila by som, ak by mi niekto zakázal písanie."

„Píšeš?"

„Hej, na strednej som bola hlavná novinárka školských novín. Keďže som už strednú ukončila, nepíšem toľko, ale stále si rada sadnem za stôl a píšem."

Keď si na to tak spomeniem, práve takto som stretla Gerarda, práve vďaka tomu. Vďaka písaniu.

„Stále vyzeráš smútná. Už som sa snažil o zmenu témy, ale akosi to nepomohlo, ako ťa mám rozveseliť?" spýtal sa a ja som sa smutne usmiala. Zviezla som sa na zem a oprela za o plné zábradlie. On spravil to isté.

„Ach, tak mi povedz, prečo ťa ten otec hľadal?" spýtala som sa konečne tú otázku a on sa zasmial.

„Mali sme veľmi dôležituú večeru s jednou významnou osobou a... bolo to vlastne kvôli tomu podnikaniu a tak a ja som tam proste nemohol ísť. Tak som mu zdrhol a jeho to pekne nasralo," smial sa a ja som sa tiež usmiala.

V hlave mi však stále behal Gerard. Mala som mu zavolať hneď, teraz nemám ani signál.

„Ale no tak sakra, furt si smutná!" skríkol až som sa mykla.

„Tak, je mi to celé ľúto a chýba mi. Primomína mi to keď..." Keď odišiel a celý rok som ho nevidela. Nechcem nič také zažiť znova.

„Čo ti to pripomína?" opýtal sa a ja som sa začala rozhodovať či mu to poviem. V poslednej dobe sa stále rozhodujem, či mu niečo poviem alebo nie. No keď som sa mu už rozhodla raz otvoriť, otvorím sa úplne.

Prerozprávala som mu, ako sme sa stretli, že neskôr odišiel a v akom stave som ho neskôr našla. Myslela som si, že mi na to nebude mať, čo povedať, no on ma prekvapivo utíšil.

„Ale dievča, veď už máš tých pár dní za sebou a ten týždeň aj niečo bez neho ti prejde ako nič. Ber to ako takú babskú jazdu. Veď si tu aj s kamoškami," zaškeril sa a ja som sa zasmiala, no potom znova zosmutnela. „Sakra, ešte stále si smutná?!" vykríkol a ja som sa začala smiať.

„Nie, len som tu s dvoma kamoškami a jedným chlapcom. Ten chodí s tou jednou mojou kamoškou Maggs a furt sú spolu. Potom tu už ostáva iba Nina a s ňou to zasa nie je také ako s Maggs," hovorila a radšej mu nepovedala o tom lístočku. Možno, že to bolo len nedorozumenie.

„Tak môžeš ten čas tráviť kľudne so mnou," povedal a ja som nadvihla jedno obočie. Nezdá sa mi to ako najlepší nápad. „Ale no tááák, prisahám ti na moje... smradľavé ponožky, že sa ťa už nepokúsim pobozkať bez tvojho dovolenia a nebudem si nič namýšľat," povedal s pravou rukou na srdci.

„Dobre, ake aj tak, čo budeme robiť?" spýtala som sa tentokrát už veselo.

„To nechaj na mňa," žmurkol a postavil sa. „No teraz... už musím ísť. Vidíme sa zajtra, neboj, ja si ťa nájdem," rozlúčil so mnou a už ho nebolo.

Ja som sa zadívala do svojho lona a zavrela oči. „Lars má pravdu. Tých pár dní bez Gerarda vydržím. Veď čo by sa za tak krátky čas mohlo stať?"

Ahojtee!

Ako sa mi máte? Ja sa mám skvele, lebo sa nesmierne teším z tých 500+ pozretí. Ako ľudia, vydala som ešte len štyri kapitolky plus prológ a už toľko pozretí?? Wut? :D ♥ Thank júúú!

Dúfam, že sa kapitola páčila. ♥♥♥

Gudbáj! ☺