Alien

1.časť - Vidieť alebo chodiť?

„Je čierny, celý čierny, bez obrazov a tvárí, bez farieb a kvetov. Bez ciest, bez celkovej nádeje niekedy vidieť. Asi takto by som opísala môj život.“

Povedala som so sklonenou hlavou mojej terapeutke a bezvýznamne som zatvorila oči.

„Však to že nevidíš okolitý svet, neznamená že v ňom nemôžeš žiť.“

Počula som, ako si jemne nadvihla svoje okuliare. A prehodila nohu cez druhú. Ten jasný žuchot nohavíc sa nedal pomýliť.

„ Vôbec si neviete predstaviť čo prežívam!“

Zakričala som už dosť nahnevane. Nemala som rada, keď mi niekto hovoril, že aj napriek môjmu hendikepu sa dá v tomto svete žiť. Lebo to nebola pravda, teda aspoň z časti nie. Ako by si sa asi cítil ty keby si z ničoho nič stratil zrak a nemohl by si už nikdy viac vidieť... Svoju rodinu, priateľov, mamu či otca, alebo čokoľvek iné. Nebol by si schopný pozrieť si žiadny film, lebo by si ho samozrejme nevidel. Dá sa naučiť s tým žiť, však nedá sa na to zvyknúť.

„Máš pravdu Jess, preto si tu, aby si mi to trochu priblížila.“

Začula som jej pero ako ho zapla a niečo opatrne zapisovala do svojich poznámok. Určite sú to znova nejaké výmysli, ktoré som vôbec nepovedala. Robí to tak odjakživa. Vždy o mne popíše hlúposti a potom to všetko zreferuje môjmu otcovi, ktorý vždy usúdi, že hodiny strávené s mojou terapeutkou nie sú strátou času. A že ju dokonca potrebujem ešte viac, ako si sama myslím.

„Nie! Som tu len kvôli môjmu otcovi, ktorý si myslí že som blázon! A to samozrejme iba kôli vám."

„A si?“

Opýtala sa ma, a vrelo očakávala moju odpoveď. Tieto slová vo mne vyvolali neuveriteľný pocit hnevu, preto som sa zdvihla a odišla som. Naštvane som za sebou zabuchla dvere a snažila som sa dostať von z budovy.
Ruky som vystrela pred seba a snažila som sa nimi zachytiť každú možnú prekážku, ktorá by mi mohla zabrániť v mojom pláne. Pomaly som robila kroky, aby som mala istotu že nezabočím niekde inde. V hlave sa mi stále opakovali slová „Dve vpravo a jedna vľavo."

Keď sa mi konečne podarilo dostať ku hlavným dverám, s úľavou som si vydýchla. Ruky som si znova uložila vedľa seba a snažila som sa začuť aspoň nejaký náznak toho, že sa tu niekde v blízkosti nachádza môj vodiaci pes.

„Beny!“

Zvolala som do ničoty a o malí okamih som zacítila na mojej ruke jeho vlhký jazyk. Jeho stredne dlhá srsť šuchotala v prichádzajúcom vánku, pri čom sa jeho dych zvyšoval. Neviem usúdiť, či to bolo od šťastia, že ma vidí, alebo len pre to, že si na tú chvíľu niekde ďalej odbehol.

„Šikovný!“

Udelila som mu pochvalu a poškrabala ho po hlave, nato že je to Nemecký ovčiak je až príliš inteligentný. Tým samozrejme nechcem urážať toto plemeno, ale len málokrát som sa stretla s takýmto vodiacim psom. Pôvodne som mala mať nejakého bieleho, ale ten podľa uváženia mojej lekárky nevyhovoval môjmu zdravotnému stavo a preto sme si od súkromníka zaobstarali tohto miláčika.

„Prosím ťa zober ma domov.“

Vyslovila som povel a chytila jeho vodítko. Okamžite zatiahol, a ja som sa ním nechala viesť. Plne som mu dôverovala. Keďže to je môj najlepší priateľ a zároveň moje druhé oči, nemám veľmi na výber.

Cesta nebola až taká dlhá, ale keď sme dorazili bola som hrozne vyčerpaná.

„Oci?“

Zakričala som, aby som sa ubezpečila že som doma sama. Po chvíli keď sa nikto neozýval vošla som do obývačky a zapla som si telku. Mala som rada, keď som mohla byť v dome úplne sama, ale nikdy som si nemohla odpustiť, aspoň čo i len trocha hlasu, ktorý by mi dal čo i len malý pocit bezpečia.

Môj otec je trošku svojský, a stále si dáva za vinu to, že som prišla o zrak. Neustále sa snaží zmeniť môj osud rôznymi operáciami a liečbami, avšak dodnes žiadna z nich nebola úspešná. Vždy mi hovorí že jedného dňa budem môcť znova vidieť, čomu však neverím, lebo spálené nervové spojenie vylieči hádam len čistý zázrak.

„Dnes v noci sa na oblohe objaví roj meteoritov... odhaduje sa niekoľko tisícoví pád hviezd.“
Započula som hlas z Tv.

„Beny, počul si?! Dnes večer ideme pozorovať hviezdy.“

Povedala som s úsmevom na tvári a pohladila som psa. Viem že ich nebudem môcť vidieť, ale musím tam byť aspoň pre ten pocit, že som to zažila.

O hodinu neskôr

„Jess, už si doma zlatko?“

„Som v obývačke!“

Povedal otec a po chvíli si ku mne prisadol a pohladil ma po vlasoch. Mala som pocit že prináša zlé správy, jeho ruky sa totiž jemne triasli a započula som jeho zrýchlený dych. Čo síce mohla spôsobiť tá chôdza z chodby sem ku mne alebo.... aaach nenávidím moje dedukčné schopnosti!

„Dneska som sa stretol s doktorom Defrnsnom.“

„A ako to dopadlo?! Súhlasil s operáciou?“

Opýtala som sa radostne, pretože doktor Defrnson je známi svojimi experimentálnymi operáciami, ktoré v poslednej dobe dosahujú vysokú úspešnosť.  Povedzme, že to bola moja jediná posledná nádej, ktorej som verila.

„Súhlasil, ale povedal mi že pri tomto druhu operácie je možnosť že zasiahnu aj tvoj mozog a ... No, už nikdy nemusíš chodiť."

Vravel sklamane a ja som pocítila že má strach, no nebál sa len on. Pri predstave, že by som mala okrem zraku prísť ešte aj o svoje nohy... Jednoducho...

„V tom prípade to nepodstúpim.“

Povedala som celkom rázne a viac som to odmietala riešiť.

„Ale je to len malá percentuálna šanca že sa operácia skončí neúspešne.“

Zdalo sa mi ako by práve teraz začal ľutovať to, čo pred malou chvíľkou povedal.

„Nebudem riskovať, stačí mi že som slepá!“

Zakričala som a schúlila som sa do maličkého klbka, ktoré mi slúžilo na ochranu pred vonkajším svetom.

„Skús o tom ešte porozmýšľať.“

Povedal a odišiel do kuchyne. Niekedy ma jeho správanie vážne prekvapuje. Väčšinou ma do takýchto vecí núti, no teraz je to zrazu iné. Dáva mi na výber. Chce aby som videla, no zároveň sa bojí aby sa zo mňa nestal invalid schopný celý život len sedieť na zadku a nič nerobiť.
Pravdupovediac premýšľam nad tým rovnako.

Vidieť alebo chodiť?