Alien

24.časť- Návšteva

„Ide o tvoje znamenie, vieš...“

„Wormen!!!“

Ozval sa hlasný výkrik z hosťovskej sály. O pár sekúnd na to sa pridali ďalšie hlasy a všetkých ovládla panika. Chris sa pozrel na kuchynské dvere, a potom zasa na mňa.

„Schovaj sa, a nevychádzaj dokým sa po teba nevrátim.“

„Nechoď...“

Zamračila sa a pohladil ma po vlasoch, potom ukázal na dvere, ktoré pravdepodobne viedli do komory. Nechcela som mu byť zas na príťaž, preto som ho počúvla. Aj tak, kto vie aké príšery nás napadli tentokrát. Ale aj tak, nechápem ako nás tu mohli nájsť. Nenechávali sme za sebou žiadne stopy, dávali sme si pozor aby nás nevideli....

Vošla som do komory, ktorá bola zaprataná od vrchu až po spodok. Bolo tam množstvo poličiek s konzervami, ale všimla som si jednu, ktorá bola v dostatočnej výške na to, aby som sa pod ňu schovala. S obrovskou ťažkosťou som sa tam vopchala, a to aj tak mi druhá polovica šiat trčala vonku. Siahla som po starom vedre, ktoré ležalo oproti a pritiahla som ho k sebe. Zakryla som sa ním a čakala som na to, čo sa bude diať ďalej.

Od dverí vychádzal neuveriteľný krik naplnení obrovským strachom. Popravde, začínala som sa báť aj ja. Trvalo to už príliš dlho na to, aby sa po mňa vrátil. V tom som započula škrípanie kuchynských dverí a hlasné fuňanie sprevádzané hrubým dupotom. Nemohol to byť nikto z našich, preto som sa stiahla ešte hlbšie do tmy. Na ústa som si položila ruku tak aby som spomalila môj dych a zároveň ho aj čo najviac stíšila.

Buchot tanierov sa ozýval po celej kuchyni. Boli to vážne stotiny sekúnd ktoré nás oddeľovali od stretnutia.

Dvere sa silným trhnutím otvorili a v nich sa objavila obrovská čierna príšera. Jej hlava bola dosť predĺžená a hladká. Na jej rukách sa blýskali dlhočizné pazúre. Zavrela som oči a u duchu som márne dúfala že si ma nevšimne. Chvíľu som ešte počula jej fučanie no potom odišla.

Sedela som tam nehybne ešte asi hodinu a dúfala som, že sa predsa len vráti. Že na mňa nezabudol, a hlavne že sa mu nič nestalo.

„Jess!“

Kričal niekto moje meno. Vystrčila som moju ruku s úkrytu a opatrne som s ňou zamávala. Natana mi pomohla postaviť sa a oprášila mi šaty. Bola celá od mimozemskej krvi a oči mala plné sĺz. Jej poranená noha stále krvácala.

„Kde je Chris?“

Opýtala som sa jej vystrašene a potajme som sa snažila pripraviť na najhoršie.

„Vzali si ho zo sebou.“

Po tých slovách sa mi podlomili kolená a spadla som na zem. Kebyže ma Natana nepridrží skončilo by to horšie ako len s modrinami. Slzy sa mi kotúľali po tvári. Netuším prečo, ale v poslednej dobe si so mnou robia hormóny čo chcú. Raz vravia že je Chris zradca, potom že mu na mne nezáleží a nakoniec že ho milujem...

„Sľúbil mi že sa po mňa vráti.“

„Viem, hovoril to. Ale pochop, prišli si poňho. Kebyže sa im nevydá dobrovoľne zabili by z nás omnoho viac.“

„Ale prečo práve on?!“

„Je načase aby si to vedela... To Chris, je právoplatným kráľom Lenosu. Preto ho Docenis držal celé tie roky zavretého vo väznici. On dobre vedel čo je zač.“

„To potom znamená že Docenis je...“

„Chrisov brat, ale nevlastný. Len otca majú spoločného.“

„Ale prečo ste potom čakali celé tie roky iba na moje znamenie veď na trón mohol zasadnúť aj sám.“

„Potrebujeme ďalšieho pokrvného následníka trónu. Už určite vieš, že to znamenie ťa s ním naveky spája.“

„Dobre, ale ako sa im podarilo nájsť nás?“

„Áron, kedysi pracoval pre Docenisa a mal za úlohu zabiť Chrisovu matku. Ale tá sa vzoprela a našla si nejaké bezpečné útočisko v ktorom porodila následníka.“

V tom mi to všetko došlo. Ten ostrov na ktorom som spoznala Árona a jeho veľká ochota pomáhať. Tajný úkryt pod vodou kde sa Áron nemohol dostať. Ten list čo som našla na stole, ten prívesok... a Lukas