Alien

10.časť- Divné zvuky od vedľa

Zobudila som sa na nejaký zvuk, ktorý vychádzal z chodby. Bola ešte stále noc, mesiac svietil na oblohe a hviezdy osvetľovali moju izbu, takže som mala akú, takú šancu sa v nej zorientovať.
Vstala som a moje plecia som si zakryla hrubšou šatkou, ktorá ležala na kresle.

Zo stola som vzala sviečku a zapálila ju. Pomaly som kráčala ku dverám a snažila som sa robiť čo najtichšie kroky. Pootvorila som dvere, a nakukla som von. Nikto tam nebol, ale zato zvuk, ktorý som predtým počula znel stále hlasnejšie. Znelo to ako ženský krik, vychádzajúci z poslednej izby na chodbe. O tom čo som počula od slúžok to bola práve kráľova komnata.

Chytila ma menšia panika a chcela som sa vrátiť späť. Ale predsa čo ak sa niekomu niečo vážne stalo, a práve ja by som mohla byť tá, ktorá mu pomôže?!

Otočila som sa a pokračovala v ceste. Onedlho som v mojej ruke zacítila ťažší kovový predmet. Zdvihla som ho. Bolo to zlatá dýka. Popravde ani neviem, kedy alebo ako sa v mojej ruke vôbec objavila. Zastrčila som si ju ku stehnu za moje nohavičky a schovala som ju šatkou.
Cítila som sa ako pravý zabijak. Vždy sa mi páčili tí akční ľudia vo filmoch, ktorý mali po celom svojom tele poukrývané rôzne zbrane.

Popri mojich myšlienkach som si ani neuvedomila, že stojím pred kráľovskou komnatou. Výkriky už bolo jasne počuť. Moju pravú ruku som si nastavila tak, aby som v krajnom prípade núdze mohla siahnuť po zbrani. Dvere sa predo mnou otvorili. V strede izby bola posteľ, presne tak isto ako v mojej, na ktorej sedel Docesnis. Jeho nahé telo zakrýval len dlhý červený plášť so zlatými výšivkami.

Usmial sa a podišiel ku mne. Bola som pripravená pri každej príležitosti využiť moju zbraň.

„Čakal som ťa.“

„Ako si vedel že prídem?“

„Proste som to vedel.“

Nahodil zvodný výraz a svoju ruku položil na môj pás. Pritiahol si ma na svoje telo a pozeral mi priamo do očí. Neviem čo sa so mnou stalo, ale v tej chvíli som dostala obrovskú chuť. Chuť iba na neho. Jeho pery sa začali približovať k tým mojim. Keď mi vtisol prvý bozk, nabudil ma neskutočnou energiou.
Nechala som sa viesť jeho bozkami a užívala som si každý jeho pohyb. Zrazu sa však odo mňa odsunul a zdvihol ma do náručia. Položil ma do jeho postele, svoje ruky dal na boky mojej hlavy a chvíľu sa na mňa len tak pozeral. Však vtom ako sa pohol, sa spod jeho plášťa vynoril obrovský červený rubín na zlatej retiazke, ktorý mi hompáľal medzi očami.
Vzala som ho do ruky, a začala som si ho obzerať.

„Je krásny.“

„Nie len to.“

Usmial sa a venoval mi pár bozkov na krk.

„A čo ešte?“

„Je kúzelný, dáva mi moc.“

Povedal a začal mi pomaly zvliekať košeľu. Stále som cítila ten pocit že ho potrebujem, preto som sa nebránila, práve naopak. Chytila som golier jeho plášťa a opatrne som ho začala z neho zvliekať. Však v polovici sa zasekol, preto som ho potiahla o čosi viac ako som mala v pláne. Jeho plášť spadol aj spolu s jeho náhrdelníkom.

V tom momente sa mi prestal venovať, a bleskovo sa postavil na nohy. Otočil sa a zašiel do tmy. Siahla som po náhrdelník, ktorý už teraz mal modrú farbu.

„Prepáč“

„Docenis?“

Zvolala som znovu, lebo ma očividne nepočul. Snažila som sa ho zazrieť, no bolo to márne. Však o chvíľu vyšiel z tmy, no nebo to on. Bola to obrovská zelená príšera, s deformovanými očami a rukami, ktoré boli skrútené do rôznych tvarov. Rozbehol sa oproti mne s nožom v ruke.

Začala som kričať, ale jemu to bolo jedno. Zdvihol ma zo zeme a nôž mi priložil tesne pod môj krk. V tom som si spomenula na moju dýku. Siahla som po ňu a vrazila som mu ju priamo do ruky.

Zakričal od bolesti, no nie už takým hlasom ako predtým. Tento mi bol známi. Nie je to Christian?!

Otvorila som oči, a práve on sedel na mojich nohách a pokúšal sa vytiahnuť si dýku z ruky.

„Prepáč!“

Zakričala som ale on mi zadržal ruku na ústach, čím mi naznačil že mám byť ticho. Prikývla som hlavou a on ma pustil.

„S tebou je to vážne ťažké!“

Usmial sa na mňa, a ja som pochopila, že mi odpúšťa. Konečne sa mu podarilo vybrať si dýku s ruky. Pritvoril oči a zaťal zuby. Bolo mi to vážne ľúto. Vždy keď sa stretneme nejako mu ublížim. Čudujem sa mu že sa sem odhodlal prísť.

„Prečo si tu?“

„Zmenil som názor na vec, a všetko som si premyslel.“

„Chceš povedať že mi pomôžeš utiecť?“

„Dá sa to tak povedať.“

Usmial sa a ja som ostala nesmierne šťastná. Prestala som sa ovládať a objala som ho. Trochu sa zarazil a až potom som si uvedomila čo som práve urobila. Jess spamätaj sa!

„Prepáč ja neviem čo robím“

Začala som sa jemne červenať. Na počudovanie to vôbec neriešil, len sa nechápavo pozeral do mojej dlane. Roztvorila som ju a Chris s nej vybral Docenisov náhrdelník. Jeho nebíčkovo modrá farba mi žiarila do očí.

„Ako si sa k nemu dostala?“

„Vieš mala som sen.“