Alien

13.časť- Obrad

Táto bola iná ako tie naše. Nemala žiadny nábytok, len v jej strede bola veľká posteľ bez vankúšov. Na nej bola extrémne vyrovnaná biela plachta a všetko zakrýval ružový baldachýn. Po okrajoch miestnosti stálo zopár mimozemšťanov, ktorý už nedočkavo prestupovali z nohy na nohu. Bolo to vážne divné.

Po chvíli sa dvere otvorili a dnu vošlo jedno z dievčat. Malo oblečenú...hmmm...nazvime to bilou priesvitnou plachtou. Takže jej bolo vidno všetko. Tým „všetko“ myslím úplne všetko. Všimla som si nejaký čudný znak, ktorý mala nakreslený na bruchu. Bolo to niečo ako pentagram, len inak trošku tvarovaný. Pristúpila k posteli a vzpriamene sa pred ňu postavila a svoj pohľad upriamila na dvere, ktorými prišla, tak isto ako aj tí chlapíci v rohu.

Začula som jemné klopkanie opätkov, keďže v tej miestnosti bolo totálne ticho. Dvere sa rázom otvorili a dnu vošiel Docenis. Na krku sa mu hompáľal náhrdelník, podobný tomu čo som mu vzala, len inej farby.
Svoje vlasy mal rozhádzané na všetky strany, a telo mal zahalené... Vlastne mal len nohavice. Musím si priznať že keď som sa pozrela na jeho telo... bolo to úžasné. Však keď som si spomenula na jeho debilnú povahu, moje vzrušenie okamžite opadlo.

Pomaly pristúpil k dievčaťu, pričom ona sa stále usmievala. Vzpriamene pred ňou stál a svoje ruky presunul na svoj krk.

„Nemusíš sa ničoho báť.“

„Ja nepoznám slovo strach.“

Usmiala sa a on si popri tom pomaly rozopol náhrdelník. Jemne ho zložil a podal ho jednému s mimozemšťanov. Nechápala som tomu, však po chvíli všetko vyšlo na jasnú mieru.

Jeho telo sa začínalo pomaly meniť. Jeho pretým malé nohy zozeleneli a zmocneli. Hlava sa mu zväčšila a všetky vlasy zmizli. Brucho sa mu rapídne zväčšilo, takže pretým zo sexi vyšportovaného chalana sa stala obrovská, obézna, mimozemská príšera. Najhoršie na tom bolo, že sa vôbec nepodobal na svoje služobníctvo... Bol proste nechutný.

Však najhoršie na tom bolo to, že to dievča sa vôbec nebálo. Neustále sa usmievala. Určite musela byť pod vplyvom nejakých liekov, lebo toto by vážne nezvládol nikto.
Pretrela som si moje oči a sledovala som ich ďalej. Jeden s mužíkov predniesol nejakú reč v hatlančine. Znelo to ako modlitba, ale popravde som si nie až taká istá. Predsa som tomu nerozumela ani slovo.

Hneď ako to dopovedal, Docenis chytil to úbohé dievča okolo pása a položil ju na posteľ. Ruky položil vedľa jej hlavy a otvoril ústa, s ktorých vyšiel obrovský jazyk ktorý jej strčil do úst. V tom okamihu ju smiech prešiel a začala sa v kŕčoch metať pod Docenisovým telom. Silno pochybujem o tom že ten jazyk ostal iba v jej ústach. Po určitej dobe ho vytiahol. Bol celý od krvi. A keď som sa pozrela na to dievča, len nehybne ležala na posteli, bez známok života.

Docenis sa nahnevane postavil a dupol nohou. Zakričal niečo v hatlančine a znovu si nasadil náhrdelník. Do miestnosti vbehlo pár poskokov, ktorý nevládne telo odniesli kto vie kam. S pohľadom som sa vrátila na Docenisa, ktorý už mal svoju predošlú podobu a odchádzal urazene z izby.

Presne toto som potrebovala vidieť. Plachtu som vrátila na pôvodné miesto, vzala som sviečku do ruky a rozbehla som sa preč. Ani na sekundu som neváhala zastaviť. Keď sa mi podarilo vybehnúť von s tých drevených dverí, opatrne som ich zavrela a pokračovala som do mojej komnaty.

Nemala som odvahu na to obzerať sa za seba, bežala som stále rovno no v tom ma zastavil....

„Kde sa tak ponáhľaš?“

Docenis. Moje ruky sa začali triasť a od strachu som nedokázala vysloviť ani jednu zmysluplnú vetu.

„Ja.. idem...skúšať..šaty.“

Vykoktala som sa nakoniec radostne a on len uspokojivo prikývol. Nenechala som ho odpovedať mi, lebo by som to asi psychicky nezvládla. Keď som sa konečne ocitla v mojej komnate spadol zo mňa obrovský kameň.  Zhlboka som sa nadýchla no v tom som si všimla nejakú postavu stojacu v rohu mojej izby.

„Tak už to vieš.“

„Christian?“

„Myslím že už ti to, ohľadom toho náhrdelníka nemusím vysvetľovať.“

„Ja, ja, mám strach... Do pekla čo sa to tu vôbec deje?!“

Povedala som roztrasene a Chris si to očividne všimol. Sadol si ku mne na posteľ a chytil ma okolo pliec.

„Všetko to, čo sa tu deje, má svoj komplikovaný dôvod, ktorý zatiaľ nepotrebuješ vedieť.“

„Ale prečo?! Prečo mi to nedokážeš vysvetliť keď som toho súčasťou.“

„Všetko sa dozvieš v pravý čas.“

„A čo tu vlastne robíš?.“

„Poslala ma Natana. Po obede máme naplánovaný útek. Všetko ti sama vysvetlí, ja som len chcel...“

„Čo?“

„Daj si na seba pozor.“

Pousmial sa a odišiel. Teraz už vážne tomu chlapcovi nerozumiem. Raz mu na mne nezáleží, potom ma ignoruje, a teraz príde za mnou aby som si dávala pozor?!

„Jess?!“

Ozvala sa Natana od dverí....