Alien

8.časť- Tajomná komnata

Konečne som pochopila o čo mu ide. Snaží sa nájsť ženu ktorá mu porodí dieťa ľudskej tváre, a tie ostatné ktoré sa mi nebudú páčiť jednoducho zabije.

Do pekla začať tým príliš skoro nemám domyslený plán úniku, ako sa stadiaľto dostanem, a ako sa dostanem domov. Vírili myšlienky hlavou.

Peka si to očividne všimla a preto ma chytila za ruku.

„Neboj sa ešte máš čas obrad trvá jeden deň. Zatiaľ si zažila iba večeru ešte ťa čakajú raňajky a obed. Nájdeme nejaký spôsob ktorým sa odtiaľto dostaneš.“

„To nejde sme na to iba dve a on má celú armádu.“

Povedala som zo slzami v očiach mala som chuť v tejto chvíli umrieť. Ako môže existovať niekto taký zákerný ako je on....

„Počkaj, možno je tu ešte niekto, kto by nám mohol pomôcť!“

Rozžiarila sa Peka, a radostne sa na mňa pozrela.

„Je tu jeden ešte jeden človek, ktorý buduje tiež neskutočnú nenávisť voči nášmu pánovi.“

„Kde ho nájdem?“

„Dole v mučiarni. Je to druhá cela z prava.“

To si asi zo mňa vážne strieľa. Prečo to musí byť práve on?!

„Pôjdeš za ním?“

„Nemôžem, aj keď po tom veľmi túžim.“

Povedala smutne. Bolo to zaujímavé, žeby sa nám naša Peka zamilovala do tajomného neznámeho?!

„Ak sa tam dostanem?“

„Tajnou chodbou predsa?“

Usmiala sa šibalsky a presunula sa ku truhlici. Odtiahla ju a tri krát zaklopala na podlahu, ktorá sa ako zázrakom zodvihla a odokryla pod sebou schodisko. Nemala som z toho dobrý pocit, ale ako vždy nemala som na výber.

Začala som opatrne schádzať po schodoch. Pozrela som sa naspäť za Pekou, ktorá mi zamávala a môj zatiaľ jediný východ uzavrela.

Kráčala som hrozne dlho. Chvíľami sa mi zdalo že táto cesta je nekonečná. No hneď som zmenila názor, keď som narazila na stenu. Bola celá z kameňa takže sa nedala nijako otvoriť. Nebola na nej žiadna kľučka, ani páka. Však spomenula som si na tie tri zaklopania a skúsila som to zopakovať. Samozrejme na moje obrovské šťastie to nepomohlo. Tak som tam ostala stáť ako kura na daždi a snažila som sa vymyslieť plán B.

Potom ma napadla tá najväčšia hovadina aká ma napadnúť mohla. Keď som bola ešte doma, milovala som karate, môj otec mi vždy rozprával o tých ľudoch aký sú mocní že dokážu holou rukou rozbiť niekoľko tehiel.
Preto som trochu odstúpila a celou silou som išla kopnúť do dverí. No keď som sa rozbehla, dvere sa v okamihu otvorili a v nich sa ukázal ten chalan. Bolo pozde, nedokázala som moju nohu zastaviť a preto to schytal priamo do tváre.
Náraz nečakal, preto sa zvalil na zem ako hruška a paralyzovane ostal ležať. Rozbehla som sa k nemu a snažila som sa ho prebrať.

„Si v poriadku?“

„Musím uznať že na dievča kopeš veľmi dobre.“

Usmial sa a sadol si. Konečne som mal možnosť prezrieť si ho. Mal dlhšie hnedé vlasy, a jeho oči, dalo sa v nich utopiť... Proste je ideál mužskej krásy.

„Haló, Lenos  volá záhadnú dievčinu!“

Usmial sa a prešiel si rukou cez vlasy.

„Prepáč.“

„Čo tu vlastne robíš?“

„Potrebujem pomôcť, musím odtiaľto utiecť.“

„Peka že?!“

„Hej.“

„Je mi to veľmi ľúto ale nepomôžem ti.“

Otočil sa na odchod. Načiahla som za ním ruku a chytila ho za rameno.
V tom momente ma zasiahla nesmierna bolesť, ktorá ma položila na kolená. Moje pravé lýtko bolo v ohni. Začala som kričať a plakať...

„Prestaň!“

V tom sa otočil a zohol sa ku mne. Odhrnul mi šaty, zatiaľ čo som sa triasla. Hneď ako to uvidel, ostal zhrozený, skôr priam šokovaný.

„Zastav to!“

„Nemôžem.“

Povedal a odišiel do svojho známeho čierneho rohu. Do cely vošli stráže, jeden z nich ma zodvihol na ruky a niesol ma preč. Potom som už len tak zľahka videla toho druhého ako tomu chalanovi udeľuje rany bičom, pričom sa pozeral na mňa.

Odniesol ma do mojej komnaty a položil na posteľ. O pár minút tam vošiel kráľ a znova kričal tou svojou hatlančinou na svojich sluhov.

„Si v poriadku?“

Prisadol si ku mne a starostlivo sa ma opýtal.

„Áno.“

Pohladil ma po vlasoch, a mne s toho ostalo zle, nie že som ho nemohla vidieť, ale z jeho dotykov mi bolo vážne nevoľno.

„Neboj sa, zajtra ho popravím.“

„Nie! To ja za to môžem vyprovokovala som ho.“

Sklonila som hlavu, aby neprišiel na to že ho klamem. Nemôžem si predsa dovoliť zabiť môjho jediného spoločníka.

„Ako povieš.“

Usmial sa a odišiel. Nohu som si nenápadne strčila pod paplón.
Najlepšie bude, keď sa na to pozrie Peka.