Alien

14.časť- Posledný obed

„Bol tu Chris.“

„Nikdy ma nepočúva... kázala som mu aby ostal v cele, teraz je to tu pre neho nebezpečné.“

„Neurobím to.“

Povedal som odhodlane a pozrela som sa Natane priamo do očí. Jej jemný výraz tváre sa na nepoznanie zmenil. Z nežného kvietka sa stala agresívna šelma ktorá chce každú chvíľu zaútočiť na nevinné kozliatko.

„To nemôžeš!!!“

„Ale môžem, a dokonca jednoduchšie ako sa zdá.“

„To tu chceš vážne s ním zostať?! Ver tomu že ak neutečieš, čaká ťa podobný osud ako tých pred tebou.“

„Ale prečo?! Prečo práve na mne vám tak hrozne záleží?! Nie som ničím odlišná od tých ostatných dievčat!!.“

Zakričala som na ňu. Mala som už toho vážne dosť. Snažia sa ma zatiahnuť do niečoho, o čom mi odmietajú čokoľvek povedať, a teraz odo mňa očakávajú že počúvnem?! Áno, viem že Docenis je prasa, ale možno keď mu dám to čo chce, pustí ma.

Z dupotom ku mne pribehla Natana. Chytila moje šaty a nadvihla ich. Môj zrak padol na tetovanie, nechápem ako som mohla na neho zabudnúť.

„Toto ťa robí jedinečnou! Ani si nevieš predstaviť ako dlho sme na teba čakali.“

„Počula som to už mnoho krát, a nielen od teba ale aj od Peky, ktorá mi to tiež odmietala vysvetliť.“

„Jess! Už to konečne pochop! Čím menej vieš, tým máš väčšiu šancu na prežitie. A dávam ti na výber, buď pôjdeš s nami dobrovoľne alebo nasilu.“

Ku koncu sa už pousmiala a objala ma. Takže vyzerá to tak, že očividne nemám na výber.

„Slečna, je čas.... a vy tu čo robíte?!“

Zbadala som Lorin nenávistný pohľad smerujúci na Natanu, ktorá ma v momente pustila a postavila sa.

„Prepáčte, ja som ju prišla len pozdraviť.“

„Ja čas obeda, vaša spoločníčka vás už určite horlivo očakáva.“

Odvrkla prísne a pohľadom jej naznačila aby odišla. Natana sa na mňa sprisahanecky pozrela a ladne sa uklonila. Po jej odchode Lory zamkla dvere a podišla ku skrini. Začala sa v nej horlivo hrabať, až kým nevytiahla fialové šaty dosť zaujímavého strihu. Vôbec som nemala taký pocit, že by som si ich chcela obliecť, boli pre mňa až príliš...hmmm... povedzme odvážne.

Strčila mi ich do ruky a ja som zašla za tú, takú prezliekaciu stenu, ktorú som vždy videla v starších filmoch. Snažila som sa natiahnuť tie šaty na seba. Najprv to nešlo, no s použitým obrovskej hrubej sily sa mi to podarilo. Pozrela som sa do zrkadla a skoro som odpadla. Vyzerala som hrozne komicky, tie šaty mi boli dlhé asi tak po päty, ich výstrih smeroval tesne nad môj pupok. Keďže mi boli tak hrozne tesné, perfektne obopínali moje krivky. Kebyže ma takto na Zemi stretne myslel by si že som ušla z blázinca alebo že som Alžírska striptérka. Jedno lepšia ako druhé.

„Ako vám sedia.“

„Sú mi hrozne tesné, nemôžem si zvoliť nejaké iné?“

Povedala som zúfalo a ukázala som sa jej. Začala si ma obzerať, odpredu aj odzadu. Bolo to dosť divné. Kompletne povystierala každú nerovnosť, a keď konečne skončila, postavila sa hrdo predo mňa.

„Nie, tieto sú dokonalé.“

„Ale ja ....“

„Je čas!“

Ja ju tak nenávidím, nikdy ma nenechá dopovedať to čo chcem. Vždy si melie iba to svoje a stále o tom istom. Kebyže môžem, tak ju vážne zarežem.

Chytila ma za ruku a snažila sa ma čo najrýchlejšie dostať do jedálne. Však som sa snažila zmariť jej plány, kráčala som ako ryba na suchu,  ak sa to teda krokom nazvať dá.

„Musíte sa poponáhľať.“

Hučala do mňa stále. Chcela by som ju vidieť v týchto šatoch, a potom by som do nej s iróniou kričala že beží pomaly.
Už je to tretí krát, čo stojím pred tými dverami. Je to zaujímavý pocit, vedieť že za tými dverami ma čaká možná smrť. Je mi ich ľúto. Všetkých tých dievčat, ktoré boli na takom istom mieste ako ja, no nemali toľko šťastia aby sa mohli vyhnúť Docenisovým zvrátením chúťkam.

„Vitaj, už sme na teba čakali.“

Pousmial sa Docenis. Zoskenovala som miestnosť a keď som pohľadom zablúdila na Nataninu tvár, zaliala ma malá kvapka bezpečia. Pomaly som kráčala ku svojej stoličke pri Docenisovej pravej ruke. Pre niekoho by to bola možno česť, no ja som z toho mala strach. Čo ak sa niečo pokazí, alebo na to príde. Vlastne keď tak uvažujem je to úplne jedno. V oboch prípadoch ma čaká smrť.

Rovnaký prípitok ako vždy sa rozliehal miestnosťou. Pozdvihla som času a kukla som na Natanu ktorá sa s chuti napila. Preto som neváhala ani ja. Po Sladkom prípitku nasledoval veľký obed. Na výber bolo zo šiestich polievok a z desiatich hlavných chodov a o dezertoch už ani nehovorím. Ako na raňajky, najedla som sa úplne do prasknutia. Pomaly sa čudujem že tie šaty ešte nepovolili.

Z ničoho, nič mi začalo byť čudne. Brucho sa mi v obrovských obrátkach začalo obracať hore, dole a ja som v určitých chvíľach nevedela či idem na záchod alebo to už nestíham. V hlave mi začalo pišťať tisíc anduliek a zahmlievalo sa mi pred očami. Prestala som vnímať okolitý svet, no všimla som si Natanu ako odchádza z miestnosti. Snažila som sa zaostriť na Docenisa, ktorý sa pomaličky nakláňal k môjmu uchu. Nemravne sa usmial a povedal:

“Teraz patríš iba mne.“

Jeho slová mi lietali hlavou, kde som sa pozrela počula som iba jeho. Venovala som mu ešte jeden pohľad. Obzrela som si ho od hlavy až po päty, zdal sa mi viac atraktívny ako predtým. Bolo to presne také ako v mojom sne. Všetko ma na ňom vzrušovalo. Jeho vôňa, tvár, ruky, telo... Proste túžila som iba po jedinom. Aby sa ma zmocnil a už nikdy ma nepustil. Bola som pre neho ochotná urobiť čokoľvek. Chcel aby som pre neho umrela?! Verte tomu že v tomto stave by som to s obrovskou radosťou urobila.

Ukázal rukou pred seba, čím mi naznačil aby som išla von. Kráčala som ku dverám, nečakal dlho a následoval ma. Po chvíli ma dobehol a svoje pevné ruky položil na môj pás. Zažívala som neskutočnú rozkoš. Však stále mi to nestačilo.

Dobehli sme aj Natanu, to isté zopakoval aj pri nej. Viedol si nás rovno do nejakej miestnosti na chodbe. Nikdy som tu predtým nebola. Bola to menšia komôrka kde boli dve tie prezliekacie steny.

„Prezlečte sa, potom po vás pošlem.“

Zvodne sa usmial a odišiel. Zašla som za jednu s tých stien. Stála tam Lory, cez ruku mala prevesený priesvitný župan a v ruke držala čierny kameň. Povedala mi aby som sa vyzliekla, na slovo som ju poslúchla, aj keď popravde tie šaty som skôr zo seba strhla ako vyzliekla. Keď som bola hotová, podala mi priesvitný župan, ktorý som si rýchlo prehodila cez seba. Rozpustila som si vlasy, ktoré mi neskôr načesala. Keď som mal pocit že som už pripravená rozhodla som sa vrátiť za Docenisom.

„Ešte to najdôležitejšie.“

Zatavila ma, a tým čiernym kameňom mi na brucho nakreslila pentagram. Potom ma postrčila do vedľajšej miestnosti. Kráčala som rovno, až kým som neuvidela veľkú posteľ uprostred prázdnej izby. Po okrajoch stálo pár mimozemšťanov, ale v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Chcela som iba jedno...Docenisa