Alien

12.časť- Natana

Chytila som záchvat paniky, lebo som si všimla kráľa, ako sa prihovára ďalším dvom dievčatám. Ako vždy mala Peka pravdu. Obe sa bez slova zodvihli a s úsmevom na tvári odišli. Tesne potom ako sa za nimi zavreli dvere sa zodvihol Docenis. Ladne sa uklonil a rýchlim krokom sa ponáhľal za nimi.

„Je to zvláštne..."

Začula som odniekiaľ, a po bleskovej analýze jedálne som zistila že sa na mňa pozerá jedna s tých báb, ktoré so mnou prišli. Keď zbadala že som ju začala vnímať pokračovala.

„To ako po každom jedle odíde s inými a...."

„A tie s ktorými odišiel včera sa nevrátili."

Dopovedala som jej vetu, a ona sa zatvárila dosť prekvapene.

„Čo o tom vieš?"

Opýtala sa ma zvedavo a prekrížila si ruky na hrudi.

„Len to čo ti."

„Nenávidím keď niekto klame."

Zamračila sa a začala nenápadne poklepkávať nohou. Však jej nervozita stúpala stále viac a preto sa prezradila.

„Ako sa voláš?"

„Som Jess."

„Tá Jess?"

Pozrela na strop a ukázala naň prstom. Došlo mi že práve myslí na moju izbu, keďže som mal tú česť ako jediná žiť tak blízko pri kráľovej komnate.

„Poznáš snáď nejakú inú?"

Zrazu sa postavila zo stoličky a pribehla ku mne. Obzrela sa po okolí aby sa uistila že sme tu sami. Krátko na to sa naklonila nad moju hlavu a svoje ústa priložila čo najtesnejšie k môjmu uchu.

„Musím ti niečo ukázať."

Zašepkala a v momente ma ťahala za ruku von z jedálne. Vybehli sme hore schodmi, na chodbu kde je moja a Docenisova komnata. Zatiahla ma za roh steny a opatrne cezeň nakukla.

„Viem kto si."

„A kto si ty?"

„Nepochádzam z vášho svete... Volám sa Natana."

Usmiala sa a spod šiat vytiahla podobný náhrdelník, ktorý bol veľmi podobný tomu v mojom sne. Však tento nebol červený ale zelený.

„A som tu preto aby som ťa odtiaľto dostala."

„Ako mám vedieť že ti môžem veriť?"

„Poslal ma Peka."

Moje srdce sa na chvíľku zastavilo a moja tvár sa konečne dokázala usmiať. Však môj mozog mi nedovolil povzniesť sa nad touto situáciou a vrátil ma znovu do reality.

„Čo s ňou bude?"

„Ráno ju popravia..."

„To nemôžu ja..."

Zaliali ma slzy. Natana ma chytila za plecia a pozerala mi do očí.

„Bolo to jej dobrovoľné rozhodnutie že sa k nám pridala, a bola si vedomá patričných následkov. Teraz ma pozorne počúvaj, tým že si ťa Peka zvolila ťa zaplietla do niečoho veľkého, takže sa snaž aby jej smrť nebola zbytočná."

Jej slová sa mi vsunuli do pamäte. Otriasla som sa a vystrela. Vôbec som nevedela kto je, a ani čo odo mňa bude žiadať, ale bola som odhodlaná to urobiť ak nie kvôli mne tak kvôli Peke.

„Dobre."

„Chcem aby si išla tam do tých dverí, ktoré ťa zavedú ku schodom. Keď ich prejdeš a dostaneš sa do slepej uličky odtiahni záves zo steny. Dúfam že to čo uvidíš ti zmení celý pohľad na vec."

Povedala a ukázala na staré drevené dvere za mramorovým stĺpom. Nechápem ako som si ich doteraz nemohla všimnúť. Pristúpila som k nim a potiahla som za hrdzavú kovovú kľučku. Dvere boli také ťažké, že som ich otvárala hrozne dlho, a aj to len tak tak.

„A čo mám urobiť potom?"

„Vráť sa do izby, a mi si ťa potom nájdeme."

Dopovedala a odišla.

Vrátila som sa naspäť ku dverám kde bola ako ináč nehorázna tma. Vzala som teda zo steny jednu sviečku a pomalými krôčikmi som sa presúvala hlbšie a hlbšie do temnoty. Sem tam som očkom zablúdila okolo seba ale okrem kamenných stien a schodov som nič nevidela. Snažila som sa zaostriť pred seba ale neúspešne, no po pár ďalších krokoch som uvidela koniec. Položila som sviečku na zem a postavila som sa čelom ku starej plachte, ktorá tam len tak nenápadne visela. Oboma rukami som ju chytila a zhlboka som sa nadýchla.

„1"

„2"

„3"

Celou silou som zatiahla za záves, ktorý s obrovskou ťarchou spadol na zem. Všade po okolí sa rozvírilo obrovské množstvo prachu, ktorý sa pomaličky, ale isto začínal dostávať do mojich pľúc, čo ma donútilo kašľať.

Keď po chvíli sadol, snažila som sa pozrieť pred seba. V stene bol zabudovaný mrežovaný otvor, ktorý viedol do nejakej komnaty.....