Alien

6.časť- Večera

„Si hlúpa."

„Možno áno."

Usmiala som sa a v tom momente k mojej cele pristúpil samotný kráľ. Stál s kamennou tvárou a sledoval ma.
Práve teraz nastal môj čas.

Zdvihla som sa a pomaly som k nemu podišla. Uklonila som sa a usmiala.

„Ľutujem to čo som povedala. Bolo by mi veľkou cťou kebyže môžem odísť po vašom boku."

„@#€&*#&"

Povedal a jeho poskokovia mi otvorili dvere. Postavila som sa do kráľovej tesnej blízkosti a svoju ruku som vložila pod tú jeho. Elegantne som sa vystrela a vykročila som. Počas toho ako sme obchádzali celu toho chlapca, všimla som si že sa na ňu kráľ zapozeral a zamračil. Aj ja som sa ho pokúšala nájsť no bezvýsledne.
Tma mala znova väčšiu moc ako ja.

Kráľ ma viedol cez celý zámok. Tie chodby boli vážne nádherné. Tvorilo ich mnoho obrazov, starých váz a sošiek. Niektoré steny boli lemované čistím striebrom, iné zas zlatom. Z celkového dojmu usudzujem že to musí byť veľmi bohatí národ, alebo len bohatý kráľ.

„Tu je tvoja komnata. Obleč si šaty a Peka ťa odvedie na večeru."

„Ďakujem za vašu láskavosť."

Dopovedala som a on sa usmial. Zvrtol sa a odišiel aj s jeho strážcami.

Opatrne som otvorila dvere a nazrela dnu. Nachádzala sa tam obrovská manželská posteľ, s veľkým množstvom vankúšov modrej farby. Okolo postele bol jemný slabomodrý záves. V rohu ležala staršia truhlica, na ktorej boli namaľované rôzne druhy kvetov. V tom druhom zasa stála veľká drevená skriňa. Určite je plná šiat, ktoré netrpezlivo očakávajú že si ich oblečiem.

Radostne som sa k nej rozbehla a otvorila ju. Prerušil ma však tenký hlások pri dverách.

„Teší ma, volám sa Peka."

Otočila som sa tým smerom a skoro som dostala zástavu. Pri dverách stála malá mimozemšťanka so zeleným telom a čiernymi očami.

„Nechcela som vás vystrašiť."

„To je v poriadku."

„Som povinná splniť každé vaše želanie pani."

Uklonila sa a pozrela sa mi priamo do očí. Nemala som potúch čo jej na to poviem. Dočerta, teraz to bude ešte ťažšie ako som dúfala.

Mávla som na ňu rukou a tým som jej naznačila aby si sadla. Zahambene sa presunula na moju posteľ a opatrne sa posadila. Pristúpila som k nej a kľakla som si na kolená.

„Volám sa Jessica, ale môžeš ma volať Jess."

Odvrátila zrak a sklonila hlavu.

„Čo sa deje?"

Opýtala som a dúfala som že mi povie pravdu.

„Vy si to nezaslúžite!"

Zakričala a rozbehla sa pískajúc von z izby. Znelo to akoby niekto nechtom prechádzal po školskej tabuli. Proste odporný zvuk.

Znovu som sa postavila a išla som ku skrini. Zvolila som si červené šaty bez ramienok, ktoré mi siahali sotva po kolená. Vlasy som si nechala rozpustené a obula som si čierne tenisky. Lebo pri pomyslení nato že by som celý večer mala behať v opätkoch som dostávala triašku.

Do izby vošla Peka. Uklonila sa a ponúkla mi svoju ruku. Mala malé zelené prstíčky a na každom mala oblúkovité výrastky ktoré jej obkolesovali celý prst.

„Je čas na večeru."

Keď ma vyviedla von z izby, pridali sa k nám kráľovské stráže. Keď sme sa pomalým krokom približovali k jedálni, začínala som mať stres, ktorý som si vybíjala na Pekinej ruke. Tesne predtým ako sme vošli ma potiahla za ruku a priložila svoje ústa k môjmu uchu.

„Nepi víno."

Začudovane som sa na ňu pozrela a ona sa len zákerne usmiala. V tom sa otvorili dvere , a predo mnou stál dlhočizný stôl, za ktorého vrcholom sedel samotný kráľ. Po jeho stranách sedelo ostatných päť vyfintených dievčat, ktoré prišli so mnou. Sadla som si na posledné voľné miesto.
V tom jeho veličenstvo zatlieskalo a z ostatných dverí nám zelený mužíčci začali nosiť jedlo. Ani som si to nevšimla a predo mnou sa objavila bronzová čaša plná červeného vína.

Kráľ vstal a zdvihol pohár. Pozrel sa na všetky dievčatá, no jeho posledný pohľad patril iba mne.

„Pripíjam na vás. Na tie najkrajšie mladé ženy, ktoré som doteraz mal šancu stretnúť."

V tom momente ako sa napil, spomenula som si na Pekine slová. Svoje pery som len jemne priložila k čaši tak, aby to vyzeralo že pijem.

Po prípitku nasledovala večera. Pravdupovediac nebola som veľmi hladná, preto som zjedla len kúsok kačky. Ostatné dievčatá sa začali napchávať ako zmyslov zbavené. Zdalo sa akoby nejedli celé týždne, ale popritom nás sem priniesli len dnes ráno.

Keď prešla asi hodina, zbadala som kráľa ako niečo šepká blonďavej krásavici po jeho strane. Po chvíli sa vášnivo usmiala a odišla s miestnosti. Bez pozdravu, bez poklony kráľovi. To isté zopakoval aj s brunetou po jeho pravej strane a tá tiež bez slova odišla.

V okamihu, ako sa za ňou zatvorili dvere, kráľ sa postavil, poďakoval nám za našu spoločnosť a odišiel.

Potom do miestnosti vstúpili naše spoločníčky, a každá si odviedla svoju dámu do jej komnaty.

Keď som s Pekou dorazila do izby chytila som sa za hlavu, a so strachom som si sadla na posteľ.

„Čo bolo v tom víne?"

„Droga, ktorá keď sa spojí s tou v jedle, spraví človeka povoľnejším."

„Čo sa stane tým dvom dievčatám?"

„Poviem ti to radšej celé od začiatku...."