Alien

21.časť- Starý priatelia

Odniesli sme ho spoločne na čln, s ktorým prišli. Prišiel ten čas odísť s ostrova a vrátiť sa k úlohe pre ktorú tu som.

„Nasadni.“

„Musím sa ešte rozlúčiť s Áronom.“

„Fajn, nech to netrvá dlho.“

Povedala Peka a ja dom sa vrátila do lesa volala som jeho meno, však neozýval sa. Viem že ma určite počul, ale nechápem prečo sa odmietal ukázať....

„Hľadáš ma?!“

Chytil ma odzadu a ja som skoro umrela od strachu, zatiaľ čo on sa očividne veľmi zabával.

„Musím odísť prišla som sa rozlúčiť, takže...“

„Idem s tebou.“

„Čo?!“

Jeho otázka ma vážne prekvapila. Nevedela som čo mu mám na to povedať, ale keď tak nad tým dlhšie pouvažujem, bude dobré mať na svojej strane vlka.

„Že idem s vami, budem určite užitočnejší ako tu.“

„Ale musíš mi sľúbiť že Chrisa necháš na pokoji.“

„Sľubujem.“

Zatiahla som ho ku brehu. Kde už čakala Peka a polomŕtvy Chris.

„Ide s nami aj Áron.“

„Neviem či je to dobrý nápad.“

„Sľúbil mi že mu neublíži.“

„Nastúp si.“

Nasadli sme na čln a rozbehli sme sa do šíreho mora. Sem – tam, som mala pocit nevoľnosti ale vždy ho dokázal Áron odohnať. Doteraz som sa nikdy necítila tak bezpečne. Dodával mi nejakú neviditeľnú silu, ktorá dokázala prísť vždy, keď som ju najviac potrebovala.

Keď sme sa konečne dostali na loď, s vrelou náručou nás privítala Natana. Objala som ju, však jej veselá tvár sa zmenila v okamihu, keď ku mne pristúpil Áron. Pustila ma a vystrela sa.

„Čo tu chceš?!“

Zavrčala na neho. Očividne sa už poznajú...

„Jess ma vzala zo sebou.“

Odvrkol jej a Natana ma stiahla do kapitánskej kabíny.

„Ty si sa vážne zbláznila?!“

„O čom to hovoríš?!“

„Že si sem priviedla toho vlka, ani nevieš čoho je schopný!!!“

„Prepáč, ja neviem čo ste vy dvaja mali spolu, ale v poslednej dobe mi pomohol viac ako ty!!“

„Tu nejde o mňa ale.... ale o Chrisa.“

„Viem že mu ublížil, a áno tiež mi je to veľmi ľúto. Ale aj tak si myslím že s Áronovou prítomnosťou máme väčšiu šancu na prežitie.“

„Vôbec netušíš čo si týmto spôsobila.“

„Natana!!“

Zakričala zvonku Peka. Rozbehla som sa za Natanou, ktorá už kľačala pri Chrisovi. Vyzeralo to tak, že je na tom dosť zle. Začali sa o niečom rozprávať a popri tom ho dvíhali zo zeme. Opatrne ho niesli dole do kajuty, pokúšala som sa byť nápomocná, ale úplne ma ignorovali, preto som sa postavila do kúta izby a stadiaľ som ich pozorovala.

Položili ho na posteľ a podložili mu hlavu, onedlho na to mu začal s nosa tiecť dosť silný prúd krvi. Peka vzala kus handry a začala ju utierať, zatiaľ čo sa mu Natana pokúšala zmierniť opuch nejakou rastlinou.

Keď konečne odišli, ostali sme v miestnosti iba mi dvaja, vlastne iba ja, lebo Chris bol v bezvedomí. Kráčala som k jeho posteli a sadla som si na jej kraj. Vzala som jeho ruku do tej mojej a pozrela som sa na jeho zbitú tvár.

„Nechcela som aby sa to takto skončilo, vieš bála som sa a Áron bol mojou jedinou šancou na prežitie. Keď ste prichádzali snažil sa ma ochrániť, nechcel nikomu ublížiť, teda aspoň myslím. Nechcem aby si si myslel že si za to môžeš sám, lebo to nie je pravda. Môžem za to ja, kebyže si dávam väčší pozor v tú noc, nemuselo sa toto vôbec stať... Ja..ja... Je mi to hrozne ľúto....prepáč.“

Slzy sa mi tlačili do očí, v tej chvíli som sa ani nepokúšala zastaviť ich. Môj pohľad som venovala Chrisovi, ktorý sa na moje veľké prekvapenie na mňa pozeral. Silnejšie mi stlačil ruku a na jeho tvári naznačil malý úsmev.

„To ja som ťa vyhodil z lode.“

„Odpúšťam ti.“

Usmiala som sa a objala ho.