Alien

19.časť- Jaskyňa

Jess:

„Poď sem niečo ti ukážem.“

Zvolal Áron a zmenil sa mi pred očami na vlka. Bolo to vážne nádherné a zároveň čarovné. Jeho hustá srsť viala vo vetre a svoj pohľad upieral priamo na mňa. Po chvíli si ľahol a svojou obrovskou hlavou mi naznačil aby som nasadla.

Na mojej tvári sa objavili menšie obavy, však všetky zmizli, keď som svoje ruky zaborila do jeho srsti. Bola tak neskutočne jemná a mäkká a kebyže je ešte o čosi väčšia, určite by som sa v nej utopila.

Keď sa mi konečne podarilo napraviť moje telo tak, aby ustalo na jeho chrbte, prudko sa zodvihol a rozbehol sa niekam do neznáma. Zavrela som pre istotu oči, lebo tá výška a vietor vo vlasoch mi vážne nerobili dobre.

Onedlho zastavil a ja som mohla povoliť moje pevné zovretie. Pomaly som sa zošuchla s jeho chrbta a stihla som si všimnúť, že sme mimo lesa. Bola to krásna väčšia čistinka, ktorú tvorilo pár farebných stromov a obrovský vodopád, ktorý padal na zem priamo z nebies.

„Ak chceš, môžeš sa ísť okúpať.“

Ozval sa Áron, vo svojej ľudskej podobe, a lišiacky sa na mňa pozrel. Bola pravda že som sa už dávno nekúpala, a toto moje oblečenie tiež nevoňalo najlepšie....

„Neboj sa, nebudem sa pozerať.“

„O to nejde.“

„Čo teda?!“

„Vieš, ja sa bojím že....“

„Sa utopíš.... Pamätaj na to, že keď som ťa zachránil raz, zachránim ťa aj druhý.“

„Vďaka.“

Usmiala som sa na neho a s chuťou som sa rozbehla k potoku. Najprv som obetovala moju pravú nohu, ktorá podľa všetkého usúdila, že voda ma primeranú teplotu na to, aby som do nej vliezla celá. Moje telo obliala neopísateľná sviežosť.

Začala som plávať proti prúdu, a zo všetkých síl som sa snažila dostať k vodopádu. Pravdupovediac, človek sa kúpe pod vodopádom len pár krát za život. Chýbalo už len pár metrov, keď v tom ma zasiahol silnejší prúd, ktorý ma stiahol so sebou. Nedokázala som sa mu ubrániť, lebo postupom času začínal rapídne naberať na sile.

Stalo sa to znova, zasiahol ma strach a spomienka na tú noc v mori. Začala som sa topiť a kričať na Árona, ktorý sa okamžite zmenil a skočil za mnou. Pokúšal sa plávať ku mne a ja som sa snažila zachytiť o čokoľvek, no márne. Otočila som sa dopredu a uvidela som otvor strednej veľkosti, ktorý viedol priamo do podzemia. Vcuclo ma to ako vysávač.
Chvíľu som padala a potom nasledoval tvrdší náraz. Posadila som sa a skontrolovala som si všetky končatiny, na šťastie som nič nemala zlomené.

Nachádzala som sa v obrovskej jaskyni. Svetlo tu vyžarovalo len z povrchu, čo mi zatiaľ úplne stačilo. Cesta s tade, kade som prišla nebola možná, keďže vstup bol až príliš vysoko. Ani Áron nemal šancu sa sem dostať. Ostávala už len jediná možnosť pokračovať rovno.

Do ruky som si vzala jednu s palíc, ktoré ležali po zemi. Ak by ma niečo napadlo, nebola by to nejaká účinná zbraň, ale predsa je to lepšie ako sa brániť holými rukami.
Po dosť dlhom kráčaní, a množstve vyčerpaní nervov som sa dostala na koniec. Nebol tu východ len rovná stena s čudnými nápismi. Začala som ju chytať rukami, a pokúšala som sa nájsť nejaké tlačítko, ktoré by mi umožniloopustiť tieto Bohom zabudnuté priestory.
Keď som prehmatala celú stenu, začala som panikáriť. Chytala som všetko, čo mi prišlo pod ruku, však aj po prehmataní celej zemi som zistila že je to zbytočné. Oprela som sa bokom o múr a začala som uvažovať nad tým, čo idem robiť teraz.

Však keď som si napravila nohu, tak že som ju mala opretú o stenu, sa začala pomaly otvárať. Okamžite som sa od nej oddialila a keď sa vytvoril otvor, natoľko veľký, aby som sa cez neho dokázala dostať, neuvažovala som ani sekundu. Hneď po tom ako sa moje telo ocitlo v druhej miestnosti, dvere sa s buchotom zavreli a ja som ostala uväznená v ďalšom leveli.

Z ničoho nič sa rozsvietili svetlá, pod ktorými sa objavila väčšia miestnosť s posteľou, menším stolíkom, skrinkou s obrovským množstvom papierov a menšou truhlicou. Môžeme to prirovnať k takej väčšej spálni. Presunula som sa ku stolíku, kde ležala zapečatená obálka. Bol na nej zobrazený Docenisov zámok aj s okolím. Otvorila som ju a začala som čítať:

Vitaj...
To že si tu znamená že ja už nežijem. Volám sa Alya a som bývalá neprávoplatná panovníčka Lenosu. Možno nad tým teraz rozmýšľaš, tak sa ti to pokúsim vysvetliť.
Priviedli ma sem tak isto ako teba. Mala som problém s chôdzou, na zámku ma zázračne vyliečili a dali mi všetko, o čo som si žiadala. Starali sa o mňa ako o kráľovnú, všetko bolo dokonalé, až kým neprišla tá osudná večera. Určite už pravidlá poznáš. Áno, ja tiež nechápem ako som mohla odolať tak dlho. Bola som posledná ktorá ostala. Keď prišiel čas na to, aby som priniesla kráľovi potomka, nezvládla som to. Mysleli si že som umrela preto som skončila tu, ako všetky ostatné...
Keď som sa však prebrala, zistila som že som jeho skúškou prešla. Jeho potomok rástol pod mojim srdcom niekoľko mesiacov. Po čase som potrebovala stáli domov. Keď som objavila tento zázračný vodopád, nemohla som mu odolať.
Lukas rástol veľmi rýchlo. Mali by sme šťastný život nebiť jeho. Viem že mi neostáva veľa času, preto ťa chcem o niečo požiadať. Nie som si istá tým či je môj syn ešte na žive, ale ak áno, vyhľadaj ho a pomôž mu dostať sa na trón, aby mohlo byť kráľovstvo zasa úplné.
Alya