Alien

2.časť- Nádych

„Večera!“

Zakričal na mňa otec z kuchyne, a tým mi dal najavo že očakáva aby som sa rozložila, z môjho  teplého klbka nešťastia a naklusala k stolu.
Vôbec som nemala chuť na jedlo, preto som sa rozhodla že dnešný večer strávim ohlade.

„Nenúť ma aby som tam pre teba išiel!“

Bolo mi jasné, že sa hnevá. Varenie bolo v podstate jeho hobby a neskutočne ho to bavilo. Neustále sa snažil vymýšľať nové recepty a o tých kuchárskych seriáloch už ani nehovorím.

„ Nie som hladná!“

Odpovedala som mu rovnakým tónom halsu. A zodvihla som sa zo sedačky. Vzala som Benyho do ruky a povedala mu aby ma zaviedol do mojej izby, ktorá sa nachádzala až na druhom poschodí.

Hore vedú oblúkovite zakrútené schody, ktoré mi vždy robili veľké problémy. Nikdy nedokážem správne odhadnúť uhol pod ktorým práve kráčam, a tak väčšinou používam všetky štyri ruky.

Snažila som sa už dlho prehovoriť otca, aby ich dal nejako prerobiť. Však on si trval neustále na svojom, že tieto schody sú dokonalé a krajší doplnok si do svojho domu nemôže ani predstaviť.

Pustila som psa, a začala som sa hore trepať ako nejaká opica. Kebyže ma niekto teraz vidí, určite by si pomyslel že trpím nejakou psychickou poruchou a ani za svet by ho nenapadlo že som slepá.

Na ruky sa mi začali lepiť psie chlpy, prach a nejaké ďalšie kúsky niečoho, čo som ani sama nedokázala identifikovať. Preto som zastavili a sadla si. Beny samozrejme využil príležitosť a prebehol okolo mňa ako srnka. Pousmiala som sa keď som začula jeho pazúre ako besne klopkajú po drevených schodoch.

Utrela som si ruky o gate a snažila som sa na ten bordel zabudnúť.

Keď sa mi konečne podarilo dostať hore, začal mi vibrovať mobil. Siahla som poň do vrecka, a nahmatala som tlačidlo hlasového pomocníka. Bola to jediná dobrá aplikácia, ktorú som tam mala stiahnutú, lebo po pravde, bez nej by som bola stratená a môj mobil by mi bol úplne na nič.

„Je osemnásť hodín. Pozorovanie hviezd.“

Oznámila asistentka v mojom mobile a mne došlo že sa budem musieť znova vrátiť na dolné poschodie. Niekedy sa vážne čudujem nad tým ,aká hlúpa môžem byť.

Keď som konečne ukončila denné posilňovanie rúk na schodoch, snažila som sa dať najavo môjmu tatkovi, že dnešný večer bude tráviť sám.

„Idem von.“

„Teraz?!“

Povedal vystrašene. Znel celkom, ako by som mala len pár rokou a nikdy v živote som nebola vonku sama.

„ Budú padať hvizdy, chcela som ich vidieť.“

Vidieť... Zvláštne slovo. Mala by som ho už konečne prestať používať.

Povedala som zo sklonenou hlavou a slzou v očiach. V okamihu som započula pohyb otcovej ruky, ako si ňou prechádza po vlasoch, a jeho hlboký vzdych. Chcela by som až príliš vedieť ako sa tvári.

„Choď.“

Zašuškal. Nepotrebovala som počuť viac.
Obliekla som si hrubú bundu, a na hlavu som si nasadila moju milovanú čapicu s brmbolcom.

Otvorila som dvere a ovial ma studený vánok. Moje telo sa jemne zatriaslo ale po prekonaní prvotného šoku si navyklo na vonkajšiu teplotu, a ďalej neprotestovalo.

Už to bolo hrozne dávno, keď som prechádzala cez našu ulicu takto pozde. Pred mojimi očami a očami ostatných ľudí čo prechádzali okolo nebolo nič len čistá prázdnota, konečne ma niečo spojovalo aj s vonkajším svetom. Až teraz som sa konečne dokázala cítit tak ako ostatný. Už som nebola v temnote sama.

„Prosím, pomôžte mi!“

Ozval sa za mnou žalostný krik a Beny začal štekať. Zastala som a otočila som sa dozadu.

„Čo sa stalo?“

Opýtala som sa dúfajúc že budem môcť byť nápomocná. Aj keď som o tom dosť pochybovala.

„Môj syn, prepadol sa v parku do šachty.... nedokážem ho vytiahnuť...“

Do môjho organizmu začalo prúdiť veľké množstvo adrenalínu a preto som sa rozbehla s Benym, za dotyčnou paňou. Nedokázala som určiť ako aspoň približne vyzerá. Nepočula som totiž jej šuchot vlasov ani štrnganie jej kľúčov v kabelke. Nepočula som vôbec nič, okrem jej zúfalého hlasu.

Do parku sme sa dostali rýchlo, keď Beny zastavil, snažila som sa nájsť tú ženu. Naklonila som hlavu na obe strany a chcela som zachytit čokoľvek či už volanie jej dieťaťa, alebo ju. Však vo svojom vnútri som cítila, že som tu úplne sama.

„Kde ste?“

Zvolala som pár krát do ničoty, no nikto sa neozýval. Začala som mať zlý pocit. Skrčila som sa nižšie k môjmu psovi, no keď som sa snažila nahmatať jeho srsť nebol tam. Stále som ho držala v ruke. Ako sa mi mohol vyvliecť?! Ja, nepočula som ho.

„Je tu niekto?!“

Zakričala som s plného hrdla, a rozbehla som sa smerom v pred. O pár sekúnd nato som za sebou začula niečie kroky, však nebol to len niekto bolo ich viac a utekali za mnou.

„Nechajte ma!“

Ovládol ma strach, čo ma poháňalo vpred o to silnejšie. Pomaly som začínal mať pocit že som ich striasla a preto som zastala, aby som nabrala dych.

Zrazu ma niekto zozadu chytil okolo krku a na tvár mi priložil látku s nejakou tekutinou. Snažila som sa nedýchať, a uvoľniť sa z jeho zovretia, ale moje pľúca to po tom behu nevydržali a tým spravili tú najväčšiu chybu.

Nadýchli sa...