Alien

26.časť- V klietke

Zhlboka som sa zasmial. Smrtiaci šíp, ktorý mal pariť Peke smeroval priamo do Docenisovej nohy. Čerstvá krv tej príšery sa valila na zem, zatiaľ čo som sa ja pokúšal vyviaznuť z pút. Keď sa mi to konečne podaril, rozbehol som sa k Peke a pomohol som jej s únikom. Množstvo hradnej stráže pribehlo kráľovi na pomoc, čo nám pridalo k ľahšiemu úniku.

Bežali sme rovno cez celú kráľovskú sálu až k dverám. Nikto si nás nevšímal a nenápadne sme prenikli až k hlavnému námestiu, kde sme trocha spomalili aby sme chytili dych.

„Ponáhľaš sa niekam?!"

Zvolal niekto známym hlasom. Otočili som sa za seba stále zvierajúc Pekinu ruku.

Pred nami stála obrovská armáda Wormenov. Bolo ich tam omnoho viac, ako vtedy keď nás prepadli v Nataninom dome. Na ich čele stál Áron so založenými rukami a zákerne s usmieval.

‚Áron, ako si mohol?! Jess ti verila!!!"

Zakričal som na neho a stiahol som Peku za mňa, bol som si vedomí toho, že ak čoskoro neutečieme ona bude tá, ktorá padne za obeť ako prvá.

„A práve o to mi išlo, získať si jej dôveru a dokončiť to čo som dostal za úlohu pred niekoľkými rokmi."

„O čom to točíš?!"

„Nemal si sa narodiť! Tvoj otec mi dal za úlohu zabiť tvoju tehotnú matku ešte predtým ako porodí, ale ona bola až príliš veľká prefíkaná sviňa na to aby som ju dostal. Aj keď žila na mojom ostrove!"

„Takže to nebol môj brat?"

„Tvoj brat len pokračoval v otcovom diele. A keďže som ťa nemohol zabiť ako nemluvňa, zabijem ťa teraz!"

Zakričal a zmenil sa na vlka, ktorý sa na mňa horlivo vrhol. Odstrčil som Peku na bok a pokúšal som sa o to aby mala možnosť na útek. Keď som si všimol ze je už dostatočne ďaleko začal som sa plne venovať Áronovi a armáde Wormenov.

Pár sa mi ich podarilo zabiť, však nemal som dosť síl poraziť všetkých. Strata krvi, vyčerpanie a obrovské bolesti začali nado mnou prevládať a ja som sa pomaly zložil k zemi. Posledné čo si pamätám bol Docenisov krik.

„Myslel som si že budeš mať viac rozumu a dožiješ svoj nezmyselný život pokojne tu vo väzení. Ale keďže si sa rozhodol stať rebelom musel som ti tvôj pobyt trošku zabezpečiť."

Pozeral na mňa Docenis a posmešne sa usmieval. Všimol som si že sa znova nachádzam v mojej cele. Však teraz som mal každú nohu a ruku obmotanú kovovým kruhom, ktorý mi jemne tlačil na kožu. Kovové kruhy boli upevnené reťazmi, ktoré boli pripnuté o stenu, jasné že každá reťaz išla iným smerom. Aj tak, najpríjemnejšia bola tá, ktorú som mal pripnutú okolo krku. Slabo ma dusila a nedovoľovala mi otáčať sa do strán, teda iba minimálne.

„Chceš ma tu držať ako väzňa, aby si si udržal svoju vládu?! Prosím. Chceš ma mučiť až do mojej smrti?! Nech sa páči! Ale vedz že sa pravým kráľom nikdy nestaneš bez dievčaťa so znamením!!"

„Neboj sa, čoskoro ju dostanem."

Vyceril zuby a odišiel. Stráž za ním zavrela mreže a postavila sa ku dverám tak, aby ma mohla pozorne sledovať. Pochopil som že teraz som už úplne odpísaný, jediná moja nádej je dúfať že Peka sa dokáže dostať za Jess. A že Jess dokáže zohnať dostatočne veľkú armádu na to aby ma oslobodili.