Alien

22.časť- Zasadnutie

Prešlo niekoľko dní od vtedy čo som sa vrátila na loď. Chris sa už celkom zotavil ale stále ma hnevá ten Áronov nenávistný pohľad. Natana ešte stále trvá na svojom názore  a odmieta akíkoľvek iný. A ja? Nič moc.

„#__+#3“

Zakričal kapitán lode, a v tom momente začali všetci pasažieri behať ako splašený. Jeden utekal naprávať hlavnú plachtu, ďalší bežal ku kormidlu a...

„Za chvíľu sme tam.“

Povedala Peka, ktorá stála za mojím chrbtom. Otočila som sa na ňu a pozrela jej do očí.

„A čo ďalej?“

„Dáme všetkým vedieť o tom že sme tu, a pripravíme sa na.... na vojnu.“

Povedala a so sklonenou hlavou odišla. Vedela som o tom že ideme zabiť Docenisa, ale nevedela som že to dokáže prejsť až do takého extrému. Nie som na to pripravená...

„Taaak konečne doma!“

Zvolala Natana radostne, keď sme sa zastavili pred obrovským domom v strede lesa. Mal mnoho okien a asi šesť balkónov. Celý bol ladený do zlatožltej farby. V strede boli veľké drevené dvere, ktoré sa samé otvorili a my sme mohli vojsť dnu. Z vnútra vyzeral ešte krajšie. Všade bol moderný nábytok a mramorová podlaha dávala všetkému nádych akéhosi tajomstva.

„Ďakujeme ti že si poskytla svoj domov ako naše útočisko.“

Pozrela Peka na Natanu ktorá sa len letmo pousmiala.

„Vieš dobre že je to samozrejmosť.

Zazrela Natana na Árona ktorý si s úžasom pozeral zariadenie domu.

„Neviete kde je Chris?“

„Išiel sa asi prejsť.“

Kukol na mňa Áron a ukázal na dvere. Neviem prečo, ale mala som pocit, že s ním potrebujem hovoriť. Keď som vyšla dverami, dostala som sa do nádhernej záhrady plnej všeliakych kvetov. Predtým som nebola ten typ, ktorý takéto veci obdivoval ale tieto boli iné. Nemali stavbu ako tie naše a ani farbou sa im nepodobali. Bolo to jednoducho zázračné.

Vzala som jeden z nich do ruky a začala som si ho prezerať. Bol hnedý, jeho lupienky sa krútili do špirály. Keďže ich tam bolo viac, každý jeden vytváral dojem malej ruže, však spoločne tvorili no neviem ako to nazvať...

„Eqa.“

„Čože?“

Obrátila som sa za seba, kde stál Chris a zamyslene pozeral na mňa.

„Tak sa volá ten kvet.“

„Je vážne krásny.“

„Zaujímavé že si si vybrala práve tento.“

„Čo to znemená?“

„Ale nič.“

Pokrútil hlavou a kráčal na odchod. Zastavila som ho mojou rukou, ktorou som zachytila jeho bundu. V tom sa otočil a vzal moju ruku do tej svojej. Pozrel na ňu a jemne po nej prešiel svojim palcom. Pozrela som mu do tváre, ktorá mala stále ten kamenný výraz. Spravila som krok k nemu. Keď sme boli tak blízko seba že nás oddeľovala len pár milimetrová škárka, začal si všímať moje pohyby. Neviem čo sa v tom momente so mnou dialo. Ale vedela som že to čo sa chystám urobiť je správne a že obaja si to zaslúžime. Začala som svoje pery približovať k tým jeho. Vôbec sa nebránil. Snažil sa mi pomôcť. Zavrela som oči a vedela so že čoskoro to príde.

„Jess, sú tu kapitáni našich armád a chcú s tebou hovoriť!“

Zakričal Áron a prekvapene na nás pozeral. V tom momente som sklonila hlavu a otvorila oči. Videla som na Chrisovi že ho to štve, ale nemohla som s tým nič robiť.

„Za chvíľu som tam.“

Odpovedala som a Áron sa vrátil dovnútra.

„Prepáč.“

Zašepkala som a chytila som jeho ruky.

„Mala by si už ísť.“

Naznačil mi hlavou a vyviazol mi zo zovretia. Kráčala som ku dverám, ale v poslednom momente ako som vošla som mu venovala svoj pohľad. Stál sám pri Eqách a jemne sa s nimi hral.

Vstúpila som do spoločenskej miestnosti kde bol obrovský stôl, za ktorým sedelo niekoľko mimozemšťanov. Každý jeden mal na sebe náhrdelník. Nie však ten ktorý používal Docenis, tento bol trochu menší.
V strede bola prázdna stolička o ktorú sa opierala Natana v jej ľudskej podobe spoločne s Pekou.

„Prepáčte, nevedela som o tomto zasadnutí.“

Povedala som rázne a v tom ku mne pribehla Peka ktorá ma dotiahla ku prázdnej stoličke. Cítila som sa dosť trápne, alebo skorej nesvoja.

„Volám sa Deron, som zástupcom východného ľudu.“

Postavil sa a vyslovil jeden z nich.

„Ako všetkých nás zaujíma pravosť vášho tetovania.“

Nadvihol oči tak, ako by mi neveril. Prekrútila som očami a rukou som si podoprela hlavu. O chvíľu do mňa drgla Peka.

„Je pravé.“

„Prepáčte za moju drzosť, ale to môže povedať každý.“

Zvýraznil posledné slovo a pozrel sa po ostatných členoch stretnutia. Tý len vážne prikyvovali svojimi veľkými hlavami. V tom som sa naštvala a postavila sa. Vytiahla som si nohavicu a oprela som si chodidlo o stôl. Všetci na mňa začali prekvapene pozerať a ja som sa len zamračila a začala som kričať.

„Ak ste sa prišli pozrieť len na moje bezvýznamné tetovanie prosím, tu je!“

„Potrebovali sme si byť istý že náš boj bude mať oprávnenie, už dlhé roky sme čakali na tento deň. Deň keď sa objaví znamenie a dodá nám silu bojovať!“