Alien

11.časť- Raňajky

Rozpovedala som mu ho a čakal som na jeho reakciu. Podľa jeho výrazu tváre som usúdila, že to nebude znamenať nič dobré.

„Toto vôbec nie je dobré.“

Pošepkal a náhrdelník si strčil do vrecka na nohaviciach. Zodvihol sa z mojej postele a rozvážnym krokom kráčal k tajnej chodbe. Hádam si len nemyslí, že ho nechám len tak odísť bez toho aby mi to všetko vysvetlil?!

„Stoj!“

Zakričala som a on v okamihu zastal. Otočil sa na mňa. Nemo sa na mňa díval. Cítila som sa dosť debilne. Tak on je ten, ktorý rozpráva tajomnými šiframi starých netopierov, a keď sa mu snažím porozumieť, zatvári sa tak, ako keby som ho náramne unavovala.

„Prosím ťa vysvetli mi to.“

Pozrela som žalostne na neho, aby som aspoň trošku odmrazila jeho srdce.

„Nemôžem, ak ma tu nájdu, tak ma zabijú.“

Odbil a vošiel do chodby. Tesne po tom ako zatvoril dvierka sa rozleteli dvere na mojej komnate a na koberec spadla Peka. Za ňou stál naštvaný kráľ a zvieral v ruke svoj meč. Peka zo slzami v očiach sa odplazila do rohu mojej izby, aby nezavadzala Docenisovi.

„Kde je?!“

Zakričal a neľútostne sa na mňa pozrel.

„Neviem čo myslíte môj pane.“

Sklonila som hlavu, a hrala som to na debilnú.

„Môj rubínový náhrdelník predsa.“

„O ničom neviem.“

„Klameš!“

Zakričal mi rovno do tváre a až teraz som si začala všímať vážnosť tejto situácie. Dostala som z neho strach. V tom sa otočil na stráže, ktoré stáli za ním a povedal im niečo v rodnom jazyku.
Vo chvíli keď prekročil prah mojej izby sa rozbehli do všetkých kútov a začali sa prehrabávať mojimi vecami. Všetko moje oblečenie skončilo rozhádzané po zemi. Skrine ostali prevrátené, vyzeralo to tam ako po výbuchu.
Peka sa automaticky vrhla k malej kôpke tričiek a začala ich odznovu skladať. Z jej pohľadu sa dalo vyčítať že je dosť zničená a že sa niečo totálne posralo.
Keď konečne skončili s rozhadzovaním môjho dočasného majetku, nehutne sa na Peku pozreli a skopli jej už poskladanú kopu tričiek. Dvere sa zavreli, a hneď po tom som sa presunula k Peke.

„Čo sa stalo?“

„Prišiel na to...“

„Na čo?“

„Že som na tvojej strane, toto je posledný krát čo ti môžem poradiť. Drž sa Christiana, a pri raňajkách nejedz chleba.“

„Ale čo...prečo posledný?“

„O chvíľu sa po mňa vrátia a ...“

„Ďakujem ti za všetko čo si pre mňa urobila.“

Objala som ju a zacítila som jej slzy ako mi stekajú po pleci.

„@€(%-%&!!!!!“

Začula som vo dverách a jeden so strážnikov nasadil Peke putá a násilím ju vytiahli von z mojej izby. Nevydržala som to a rozbehla som sa za nimi. Utekal som dlhou chodbou, až kým ma presne pred schodmi nezastavila mimozemšťanka. Táto bola iná ako Peka. Mala na sebe bielu košeľu ladenú s čiernymi nohavicami.

„Volám sa Lory a som vaša nová spoločníčka. Je najvyšší čas vrátiť sa do vašej komnaty a pripraviť sa na raňajky.“

Poznamenala dôležito a postavila sa tak, aby mi zabránila v úniku.

„Ja musím..!“

Snažila som sa ju obísť no stále mi stála v ceste, nech som sa chcela okolo nej prešuchnúť akokoľvek, vždy mi v tom zabránila.

„Musíte sa ísť prichystať na raňajky.“

Prikázala mi a zdrapila ma za ruku tak silno, že mi do nej neprúdila žiadna krv. Strčila ma dnu do mojej komnaty a prikázala mi nech sa prezlečiem. Obliekla som si dlhšie zelené šaty, zatiaľ čo mi Lory česala moje strapaté vlasy.

Keď som bola konečne upravená podľa jej predstáv, presunuli sme sa do jedálne, kde nás samozrejme privítal kráľ.

Povedal presne to isté čo pri včerajšej večeri a pozdvihol čašu. Pre tentokrát to však bol jablkový džús a nie víno. S chuťou som sa napila a pustila som sa do horúcich párkov ktoré ležali na mojom tanieri. Konečne som mala možnosť poriadne sa najesť, neviem či to bolo z toho stresu, alebo som bola vážne taká hladná. Dokázala som do seba nahádzať okolo desať párkov.

Zalial ma pocit úľavy a šťastia. Kúsok som sa zošuchla zo stoličky a nahlas som s úsmevom vydýchla.
Obzrela som sa okolo seba, a všimla som si, že tie dievčatá, ktoré odišli včera ako prvé tu dnes neboli...