Alien

16.časť- Morská choroba

Stála som pri kraji lode a pevne som sa držala zábradlia. Cítila som sa vážne pod psa. Neviem či to bola morská choroba, alebo to boli nejaké dozvuky po včerajšom obede. Zahľadela som sa do vody, a naplo ma. Celé trojchodové menu skončilo ako potrava pre rybičky.

Utrela som si ústa a pomalým krokom som sa snažila doplaziť do mojej kajuty. Vôbec to nebolo také jednoduché, ako sa zdá. Celá loď sa hojdala zo strany na stranu, a robila si so mňa srandu. V poslednej chvíli som sa stačila zachytiť o stožiar. Obmotala som okolo neho moje ruky, a odmietala som ho pustiť.

„Si v pohode?“

Ozval sa Chris a škodoradostne sa na mňa usmieval. Kebyže mám dostatok sily tak mu asi jednu vážne strelím. No pre jeho šťastie som využívala všetku moju energiu na udržanie rovnováhy.

„Samozrejme, nejdeme si zatancovať?“

Prekrútila som očami. Vážne som mohla toto povedať?!

„Ak chceš.“

Pousmial sa a snažil sa prerušiť moje silné puto so stožiarom. Nemala som nejakú potrebu ho púšťať, preto som sa snažila ešte viac stuhnúť....

„ Neboj sa Gregor (tak som pomenovala ten stĺp) ja ťa nikdy neopustím. „

Zašepla som mu do dreva.

„Takže Gregor?!“

„Láskavo ho neurážaj, je to veľmi citlivý stožiar, určite mi dokáže pomôcť viac ako ty.‘
„Natanaaaa!!!!“

Pustil ma a nahlas zakričal. O pár sekúnd sa tu objavila Natana, a o niečom sa spolu bavili. Bola som ako piate koleso na voze, lenže v tomto prípade ma tie ostatné štyri ohovárali.

„No poď.“

„Nie.“

„Jess, nemôžeš tu ostať s Gregorom navždy.“

Zasmiala sa a podala mi svoje zelené prsty. Na chvíľku som zauvažovala a potom som sa rozhodla, že ho predsa len opustím. Určite je ešte veľa ľudí, poprípade mimozemšťanov, ktorý ho budú potrebovať.

Podala som Natane svoju ruku, bleskovo ma stiahla k sebe, a snažila sa ma držať tak, aby som sa v polovici cesty nezrútila. Za nami nenápadne kráčal Chris, však pred dverami mojej kajuty zastavil.

Ledva som sa doteperila dolu schodmi. Keď som už bola dole, Natana ma odviedla do postele. Zvalila som sa na ňu ako medveď. Prikryla ma a posadila sa na jej kraj.

„Nemala by si byť na neho taká.“

„On si za to môže sám.“

„Vieš, ešte máte toho spoločne pred sebou veľa, a vážne by pomohlo, keby ste sa aspoň trochu spriatelili.“

Usmiala sa a pohladila ma po nohe. Odišla a zavrela dvere. Snažila som sa zaspať no jej myšlienky mi stále behali hlavou. Podľa mňa na neho nie som až taká zlá. Je pravda že pri niektorých prípadoch ho mám chuť zavraždiť, lebo sa správa ako ironický kokos. Ale viem že niekde hlboko vnútri je to silný romantik....

„Jess! Jess!!!!!“

Triasla so mnou Peka a hľadela mi do tváre. Vyzerala dosť vystrašene. Pretrela som si oči a posadila som sa. Ani neviem ako sa mi podarilo zaspať.

„Čo sa stalo.“

„Verdoli... Napadli nás.“

„Čo?!“

Vôbec som nechápala o čom to hovorila. Postavila som sa na nohy a rozbehla som sa na palubu. Bol už večer, úplne všetci stáli okolo zábradlia a nemo hľadeli do vody. Žeby aj im prišlo nevoľno?!

Pristúpila som teda bližšie aj ja. Jemne som sa naklonila aby som dokázala rozoznať ten čudný objekt plávajúci popri nás. Bolo to veľké asi ako ja, jeho šedé telo tvorilo niekoľko rúk a menšia zadná plutva. Uprene sa pozerali na posádku. Vyzeralo to tak, že sa ich snažili zhypnotizovať.

Sledovala som ich už hodnú chvíľu, a potom som si všimla jednu s tých potvor ako sa snaží prilákať jedného mimozemšťana do vody. Očividne  nebol až tak inteligentný ako sa zdalo. Radostne zoskočil dole a v momente ako sa jeho noha dotkla povrchu oceána sa na neho niekoľko príšer vrhlo a roztrhali ho na cucky.

Rozbehla som sa medzi posádku a snažila som sa ich od nich odtrhnúť. Však samozrejme ako vždy mňa tu nikto nepočúva všakže. Stála som medzi nimi ako vydedenec.
Začala som sa obzerať okolo seba, aby som našla nejaký únikový východ. Namiesto toho som uvidela Chrisa. Držal sa zábradlia rovnako ako ja pred pár hodinami. Najprv bolo všetko v pohode, no keď začal svoju nohu prekladať cezeň, doplo mi že to nedopadne dobre, ako ho niekto okamžite nezastaví.

Tlačila som sa medzi zelenými telami čo najrýchlejšie sa dalo. Však nebola som taká rýchla ako som si myslela, lebo pri najbližšom pohľade na Chrisa už sedel na zábradlí. Do pekla prečo mi nemohli dať nejaké super schopnosti ako v každom poradnom, dobrodružnom filme?!

V tom momente som si spomenula na supermana a vystrela som moju ruku so zovretou päsťou. Zavrela som oči, a miesto letu som skočila. Počítala som si v hlave sekundy, a po určitom čase som ich otvorila. Musela som vyzerať vážne ako debil, ale čo už...
Ocitla som sa priamo pred Chrisom. Ani neviem ako sa mi to mohlo tak perfektne podariť. Po chvíľkovom uvažovaní v mojej hlave som sa spamätala. V poslednej chvíli som oblapila Chrisa mojimi rukami a ťahala ho späť. Na to že vyzeral tak chudo, bol dostatočne ťažký.

„ Chlapče môj milí, čo si ti pojedol?!“

Šomrala som si popri v hlave a ťahala ho dnu. Však keď sa mi ho konečne podarilo hodiť na podlahu,  zmenil s omámeného blázna na toho agresívneho. Nasrane sa postavil a pevne stlačil moje ruky. Pozrel mi do očí, no je som mu nemala čo povedať. Fučala som totiž ako starý pes.

Keď svoje zovretie stabilizoval kráčal naspäť k zábradliu. Začínala som mať zlého tušáka, že chce spraviť niečo, čo budeme obaja určite veľmi ľutovať.

„Chris.“

Povedala som hlasnejšie medzi nádychmi a hľadela som mu do tváre. Úplne ma ignoroval, bolo vidno že myslí iba na jedno.

Keď už som mala moje telo úplne nalepené na tých drevených doskách, zodvihol ma a surovo ma hodil cez palubu. V tom momente som videla môj koniec. Moje telo sa vznášalo už len pár metrov nad hladinou. No keď sa dotklo vody, Verdoli nezaútočili. Len oboplávali okolo mňa a nemo na mňa pozerali.

V tom momente som netušila čo si mám myslieť. Však skôr ako som vôbec premýšľať začala, tak som si všimla že loď je už dobrých sto metrov odo mňa.Nad mojim rozum začala pomaličky prevládať panika. Plávala som sama uprostred šíreho oceánu, bez akejkoľvek možnej záchrany. Rukami a nohami som sa snažila udržať na hladine. Ale po určitom čase moje telo začal ovládať chlad. Cítila som ako mi postupne mráz prechádza od piet do celého tela. Začala som sa triasť, však môjmu telu to vôbec nepomáhalo.

Nechápem ich, ako ma tu len mohli nechať. Žeby som im vážne bola len na príťaž?! A čo Peka, len sa hrala na moju najlepšiu priateľku?! A Chris... Kto vie či bol pri vedomí.

Moje ruky sa postupom času hýbali čoraz menej a menej, až kým úplne neprestali. Moje nohy sa tak isto zastavili. Posledný krát som sa nadýchla predtým, ako som začala klesať ku dnu. Nedokázala som zavrieť oči, preto som sa len nečinne prizerala na to ako umieram. Nemohla som s tým nič robiť. Mala som strach, s toho čo príde potom.
Podarilo sa mi ukľudniť sa. Začala som sledovať hviezdy. Boli nádherné, škoda že som si ich všimla len teraz...