Nerieš!

Prológ

Školská chodba je prázdna. Cez veľké okná dovnútra prúdi popoludňajšie júnové slnko. Tiež by som sa už dávno bola doma, ale čakala som na triednu, aby mi vystavila potvrdenie o návšteve školy kvôli letnej brigáde.

Gumené podrážky tenisiek vydávajú na linoleu nepríjemný zvuk. Vytiahnem mobil a začnem rozmotávať slúchadlá. Práve prechádzam okolo chlapčenských záchodov. Dvere sú poodchýlené a na bielej obkladačke na zemi je červenohnedá šmuha. Ako keby niekto stúpil do kečupu a zanechal odtlačok topánky na inak čistej dlážke. Chalani sú prasatá.

Dvíham ruku, už-už strkám slúchadlo do ucha, ale čosi ma zarazí. Šuchot a ston. Vychádza spoza dvier toalety. Nechcem si ani predstaviť, prečo by niekto stonal na chalanských záchodkoch a pridám do kroku. Spoza rohu vyjde učiteľ dejepisu. Je neuveriteľne starý, stavím sa, že o dinosauroch by vedel porozprávať z vlastnej skúsenosti. Nechcem, aby dostal infarkt.

„Dobrý deň," pozdravím naschvál príliš nahlas ako upozornenie. Nech už robí ten človek – alebo ľudia – v kabínkach čokoľvek, mal by sa stíšiť.

Bielovlasý profesor zmätene zdvihne zrak, zrejme ma nedokáže zaradiť. Kývne mi hlavou a zmizne v kabinete.

Fajn, občiansku povinnosť som si splnila, konečne môžem vypadnúť. Ibaže spoza dvier sa ozve ďalší zvuk. Znie to ako smrknutie a tichý vzdych.

„Moje nervy," bojujem sama so sebou, či sa na to vykašľať alebo jeho, či ich, upozorniť, že je to počuť až von. Potichu zaklopem na dvere.

„Ehm," odkašlem si a zdvorilo sa dívam na tú hnedočervenú škvrnu, aby som náhodou nezbadala niečo, do čoho ma nič. Pri mojom klopaní sa dvere s vŕzganím otvorili a vidím, že na dlážke je tých škvŕn viac. Sledujem ich až k oknu, pod ktorým ktosi sedí. Má skrčené nohy, objíma si kolená chudými rukami a opiera si o ne strapatú tmavú hlavu. Toto vôbec nevyzerá na nejaké orgie.

„Si v poriadku?" opýtam sa neisto a nadávam si, že som sem vkročila.

Tmavá hlava sa zdvihne. Napraví si pokrivené okuliare v škaredom hnedom ráme a utrie sopeľ do rukáva.

„Filip?" vydýchnem, keď ho spoznám. Je to brat mojej najlepšej kamarátky. Chodí iba o ročník nižšie, hoci teraz vyzerá, akoby bol sotva desaťročné urevané decko... navyše decko, ktoré sa pobilo. Nad okom sa mu sfarbuje modrina, z nosa mu tečie krv. Uvedomím si, že to zrejme do nej stúpili tenisky, ktoré potom nechali odtlačky až ku dverám. Takže žiaden kečup, ale Filipova krv. A zrejme sa nepobil on, ale zmlátili jeho.

„Čo sa ti stalo?" zhodím tašku z pleca a kľaknem si k nemu. Chytím ho za lakeť, naozaj ho ľutujem. Filip patrí k deckám, ktoré nie sú veľmi obľúbené. V kuse chodí s hlavou v oblakoch, vedie čudné reči o knihách a spisovateľoch, ktorých nikto nepozná, počúva hudbu, pri ktorej sa nedá tancovať. Pamätám si, že dokonca čosi píše. Básničky alebo niečo podobné. Keď som prišla k Vande domov, vždy som ho videla so zápisníkom, ako obhrýzal pero a premýšľal s privretými očami.

Na rukáve košele vidím červenohnedé fľaky, ako si do neho utieral nos. Siahnem do tašky a vytiahnem balíček papierových vreckoviek. Správam sa ako moja mama, ale nedokážem si pomôcť. Vždy som Filipa vnímala ako decko.

„Nechaj ma!" vyštekne na mňa, keď sa mu snažím vreckovkou vyčistiť roztrhnuté obočie. Oženie sa rukou, ako keby odháňal dotieravú muchu a kúsok sa odvráti. Predtým bledé líca mu rýchlo červeňejú. Zabudla som, že bol do mňa kedysi zamilovaný. Aspoň Vanda to tvrdila. Raz našla otvorený jeho zápisník a tam v srdiečku moje meno. Poriadne sa vtedy bavila na jeho účet. A hoci na to nie som hrdá, tiež som sa na tom neraz chichotala a Filip to určite vie, pretože sa mi už nejaký čas vyhýba. A ak sa aj náhodou stretneme na chodbe, sklopí zrak a precupitá okolo mňa ako tieň.

Odtiahnem sa. Neviem, čo mám urobiť.

„Kto ti to spravil? Mal by si ísť okamžite za riaditeľom a..."

Stiahne sa do klbka ako ježko a odsunie sa čo najďalej odo mňa. Díva sa cez tie svoje hrubé okuliare, ktoré mu zväčšujú oči, na lícach má stopy sĺz.

„Načo si sem liezla? Aby si sa mi mohla ešte viac posmievať?"

„Nechcem sa ti vôbec posmievať," zarazím sa. „Len som ťa počula a..." Chápem, že mu je to trápne a že sa zrejme hanbí ešte viac preto, lebo som ho našla práve ja.

„Filip, aspoň mi povedz, čo sa stalo. Šikanovali ťa? Posmievali sa ti za..." Neviem, ako to povedať a neuraziť ho, tak len ukážem na pokrčený notes vedľa neho. Vyšklbli mu pár strán, ktoré teraz voľne ležia na dlážke. Podľa formy textu vidím, že naozaj píše básne.

Výraz tváre sa mu zmení z ublíženého na zúrivého. Vyskočí na nohy a hodí notes do tašky. Potom sa ku mne zvrtne. Zarazí ma, že je rovnako vysoký ako ja. Pamätám si, že mi býval vždy sotva po plecia.

„Vieš čo? Strč si svoju charitu niekam." V očiach sa mu nebezpečne blýska. „Neprosil som ťa, aby si mi prišla pomáhať. Neprosil som ťa o názor na to, čo robím," kývne bradou k notesu v taške. „Môžeš sa mi posmievať koľko len chceš, už je mi to jedno. Ale zapamätaj si jednu vec, Hana," vystrčí prst, ako keby ma ním chcel ďobnúť do hrude, ale potom si to rozmyslí a radšej sa ma nedotkne, len sa zhnusene zatvári. „Bez ľudí ako ja," zase kývne k tomu notesu, „by bol svet omnoho škaredšie miesto pre ľudí, ako si ty. Privilegovaných, obľúbených, pekných a obmedzených."

Jedným ťahom zatiahne zips na batohu a vyletí zo záchodov. Nezmôžem sa na slovo, len stojím s otvorenými ústami a snažím sa stráviť slová, ktoré mi povedal.

---

Strááášne dlho som nestíhala písať, už mi to chýbalo :-) Obálka k príbehu je len dočasná, kým neuprosím Pink_Unicorn_3, aby mi urobila krajšiu :-) Asi nebudem stíhať pridávať každý deň, ako kedysi, ale budem sa snažiť aspoň dve-tri kapitoly týždenne (teda ak bude zájujem a čítanosť :-)

P.S. Okrem písania ste mi strááášne chýbali aj vy a vaše komentáre :-*