Nerieš!

Kapitola 24.

„Hej, to bolo za čo?" chytí si Miro boľavý nos. Filip nie je bitkár a Miro je z boxklubu zvyknutý na údery, takže táto rana veľa škody nenarobila. Skôr mám starosti, že sa Miro na Filipa vyrúti a doláme mu rebrá. Lenže nevyzerá, že by mal chuť niečo mu vracať.

Zato Filip kriví tvár a vytriasa si ruku, ktorou len nedávno vrazil do brány. Rany na hánkach sa otvorili a zase krvácajú.

„Ty dobre vieš, za čo to bolo. Nemal si ju tam nechávať. Vôbec nič sa nemuselo stať," zasyčí a Miro len skrúšene prikyvuje.

„Chceš na to ľad?" opýta sa Filipa.

„Nie, to je v pohode. Teda nie je, mám pocit, že som si dochrámal všetky kosti v ruke. Máš snáď titánový ksicht? Ale inak je to fajn, uľavilo sa mi."

„Ver mi, že keby som mohol, sám seba by som prefackal už aspoň stokrát. Fakt ma to strašne mrzelo a cítil som sa za to tak trochu zodpovedný. Vieš, tie tabletky a tak. Ale prisahám, naozaj ešte nikto nikdy nemal takú reakciu ako Hana."

Filip si šúcha boľavú päsť a premýšľa.

„Takže ty si neposielal Hane žiadne fotky?"

Miro sa zatvári zmätene.

„Aké fotky?"

„Z toho večera. Kde si ty, tvoj kamoš a Hana."

Miro vehementne krúti hlavou.

„Určite nie, veď nemám ani jej číslo. Vlastne som ani nefotil."

„A pamätáš si, kto vás vtedy fotil?"

Miro privrie oči a snaží sa rozpomenúť.

„Kámo, bolo tam toľko ľudí a vieš, aké sú decká. Fotia si každú prkotinu. Vypité poháre, ružové drinky, vyplazené jazyky. Fakt netuším. Každú chvíľu tam niekto šermoval s mobilom."

Filip rozvážne prikyvuje. Pripadám si trochu ako vo filme. Všetko vidím v živých farbách a 3D kvalite, prežívam osud hlavnej hrdinky, ale nedokážem zasiahnuť do deja.

„Ako vyzeral?" opýta sa Filip. Miro zase len vyvalí oči.

„Kto?"

Ten chalan fakt veľa rozumu nepobral. Alebo je to následok toľkých úderov v boxe.

„Predsa ten taxikár."

„Aha. No, taký starší, možno po štyridsiatke. Ťažko povedať, lebo mal plešinu. A bol strašne tučný, sotva sa zmestil za volant. A nad okom mal také veľké čierne materské znamienko. Bradavicu."

Filip si nič nepíše, ale ukladá do hlavy každé slovo. S jeho pamäťou ich potom dokáže odrecitovať naspamäť.

„A ktorá taxislužba to bola?"

„Žltý taxík."

„Žltý s čiernymi štvorcami na bokoch?" uistí sa ešte Filip.

„Hej, presne taký."

„Spomínaš si ešte na niečo, čo by mohlo byť dôležité?"

Miro potriasa hlavou.

„Asi nie."

„Fajn, tak my už pôjdeme." Filip si čupne vedľa mňa a jemne ma ťahá hore. „Poď, Hana, vezmem ťa domov."

Poslúchnem ho ako psík, nemám viac svoju vôľu. Objíme ma okolo pliec a privinie k sebe.

„Tak strašne ma to mrzí, Hana. Možno si mala pravdu, možno sme sem naozaj nemali chodiť."

„Filip, čo budem robiť?" Slzy sa mi kotúľajú po lícach ako hrachy. „Tí dvaja...boli otrasní, ale aspoň...aspoň nemali plešiny a chlpaté ruky." Kŕč mi zviera srdce, nemôžem sa nadýchnuť. Vlastne sa ani nechcem nadýchnuť. Už nikdy viac. „Ako s tým mám žiť? Možno by bolo lepšie, keby som sa z toho parku už nikdy nebola dostala, keby som sa vôbec nebola prebudila."

Filip ma privinie silnejšie.

„Takto nikdy nehovor. Nech už sa stalo čokoľvek, zvládneme to. Ale myslím si, že by si vážne mala vyhľadať pomoc. Ja som tu vždy pre teba, ale netuším, čo s tým robiť."

Vzlykám mu do bundy a kŕčovito sa ho držím. Vždy, keď si myslím, že môj život už ani nemôže byť horší, stane sa niečo, čo mi dokáže, že môže.

---

Sme už niekde v polovici, takže by to malo začať odsýpať :-) Ste úžasné a ja ďakujem za každé jedno prečítanie a komentár :-*