Nerieš!

Kapitola 19.

Filip sa mi vyhýba. Väčšinou ma čakával po škole a kráčali sme spolu kúsok po križovatku, odkiaľ sme išli každý svojím smerom, alebo ma zo trikrát vyhľadal na chodbe cez obednú prestávku, aby mi zakrúžil pod nosom zapekanou bagetou, hamburgerom alebo hot-dogom z bufetu. Od syru s hranolkami som už nedokázala zjesť celú porciu, ale aspoň sa mi vracia chuť do jedla a vždy som si aspoň zopárkrát odhryzla, za čo sa zoširoka usmial a postrapatil mi vlasy.

Ibaže tento týždeň som ho vôbec nevidela. Postávala som na dvore pri zábradlí, potulovala sa okolo jedálne, ale po Filipovej tmavej hlave ani stopy. Dokonca som uvažovala, či nie je chorý. Mohla som sa opýtať Vandy alebo mu napísať smsku, ale netrúfla som si. Keby mu na tom záležalo, ozval by sa sám. Prekvapilo ma, že ma zamrzelo, že som mu nestála ani za to, aby mi poslal správu. Hoci prečo by mal? Nie je povinný ohlasovať mi, čo robí.

Je piatok a po šiestej hodine sa celá škola hrnie von. Neponáhľam sa, môže mi to byť ukradnuté. Pre mňa vyzerajú všetky dni rovnako. Víkendy sú možno dokonca náročnejšie, pretože musím doma predstierať, že sa nič nedeje, nenápadne vyhadzovať väčšie množstvo jedla a motať sa po meste, aby som zakryla, že nemám žiadne krúžky či iné aktivity.

Prehodím si batoh cez plece a pomaly vyjdem von. Dav na dvore sa už preriedil, ostalo len zopár oneskorencov. Ostré jesenné slnko mi svieti do očí, ale aj tak sa mi zdá, že v záplave pestrých čiapok vidím Filipovu tmavú šticu. Kráča strnulo s rukami vo vreckách tesne pri tele. Žalúdok mi oťažie. Takže je to pravda. Filip nie je chorý, naozaj sa mi vyhýba. Možno by som to mala nechať tak a nebežať za ním, predsa mi nič nedlhuje. Ak sa so mnou nechce rozprávať, je to jeho vec. Možno má dokonca rande a ponáhľa sa za nejakým dievčaťom. Ale prečo mi nič nepovedal? Prečo ma jednoducho zo dňa na deň odstrihol?

Nemala by som to robiť, hovorím si. Je to neslušné a hraničí to s obťažovaním, opakujem si, ale aj tak sa vlečiem za ním. Nijako sa neskrývam, takže by nikto nemohol povedať, že špehujem. Iba zabáčam vždy tam, kam Filip. Už po pár uliciach je jasné, že nejde domov. Sama nechápem, prečo to robím. Potrebujem sa presvedčiť, že na neho niekde čaká dievča? Alebo že ide do kopírky xeroxovať si poznámky? Panebože, je to Filip, kam už len by mohol ísť?

Zastane pred základnou školou a ležérne sa oprie o zábradlie. Vytiahne mobil a tvári sa, že si čosi pozerá na displeji. Vidím, že to len predstiera, pretože každú chvíľu zdvihne zrak a sleduje vchod do areálu.

Obzriem sa okolo seba. O čo tu ide? Koho čaká? Je to obyčajná základná škola. Zaškúlim na tabuľky reklám zavesené na plote. Ponúkajú tu tvorivé dielne pre deti, v telocvični sa cvičí aerobic každú sobotu a v posilňovni sa raz do týždňa stretáva akýsi klub. Nič extra.

Chvíľu mi trvá, kým relevantná informácia prejde dráhu z očných nervových zakončení až do mozgu. Už viem, čo tu robí. Najradšej by som sa k nemu rozbehla a sotila do neho. Nakričala na neho, nech sa mi prestane miešať do života. Prečo mi to robí? Konečne som sa začala spamätávať a prekrývať staré spomienky novými a on mi vyvedie toto? Oklamal ma. Hnusne a podlo ma oklamal.

---

Trochu krátka kapitola, ale keby som urobila dlhšiu, prišli by ste o moment napätia :-) Inak je to ďalšia stopa :-)