Nerieš!

Kapitola 6. - Filip

Rýchlo obrátim ešte pár strán, ale všetky sú čisté. Vandin denník skončil júlovým zápisom, z ktorého som sa aj tak nič nedozvedela. Sklamane ho hodím Filipovi. Zbytočne vo mne vyvolal plané nádeje.

„Prečo si mi povedal, že mi veríš? Veď ten denník nič nedokazuje. Z tej noci tam nič nie je."

Filip chytí zápisník a vyrovná pokrčené strany. Pozrie na miesto vedľa mňa. Je tu blato z topánok a zdochnuté chrobáky. Mrkne na tašku, zrejme uvažuje, že by si na ňu sadol. Vzdychne, otvorí tašku a vytiahne z nej igelitku. Rozprestrie ju na zem a až potom sa posadí a dlhé nohy zloží do tureckého sedu. Strašne sa mi chce smiať, normálne mi myká kútikom úst. Všimne si to.

„No čo, nechcem si zašpiniť rifle a pridávať mame prácu s praním," zavrčí a sklopí zrak. Opäť mi v mysli vyskočí spomienka na to, ako sme sa hrali u Vandy na dvore v piesku a Filip mal vždy pri sebe položené vlhčené vreckovky. Odjakživa neznášal špinu. Špinu, neporiadok a nevyriešené príklady. 

Kým zaryto hľadí do zeme, obzriem si ho. Zmizlo mu akné z tváre, vlasy má krátke a upravené do moderného účesu, na sebe značkové rifle a tenisky, ale oči za tými štýlovými okuliarmi sú stále rovnaké. Vôbec sa nezmenil tak veľmi, ako sa na prvý pohľad zdalo. Šaty robia možno človeka, ale iba zvonku.

„Čože?" strhne sa. Sivé oči má tmavé ako mraky na jesennej oblohe.

Ani som si neuvedomila, že som tú poslednú vetu povedala nahlas.

„Neodpovedal si mi, prečo mi veríš," vrátim sa radšej k pôvodnej téme.

„No predsa pre ten denník. Vanda je ako rádio, nikdy si nič nenechá pre seba. Keby si jej v ten večer naozaj bola niečo urobila, nenapísala by len dve slová, ale počmárala by celý denník a možno by ťa tam ešte aj nakreslila so slučkou okolo krku."

Celkom pekne vystihol prudkú Vandinu povahu. Nie oko za oko, ale krvavú pomstu.

„A ona ti ten denník len tak sama od seba ukázala?"

Vanda na to bola vždy citlivá. Schovávala ho na rôzne miesta, menila skrýše, aby na neho nenarazila mama pri upratovaní, občas dokonca vymýšľala šifry.

Filipove dlhé mihalnice za okuliarmi sa zatrepocú.

„Nie tak celkom," zamrmle.

„Ty si jej ho ukradol?" obrátim sa neveriacky na neho. Kolená sa nám dotknú a Filip sa mykne. Okamžite sa odtiahnem. Zamrzí ma, že mu tak prekážam.

„Neukradol. Nie je predsa krádež, ak si vezmeš niečo zo svojho vlastného domu, nie?"

„Prečo si to urobil?"

Zhrbí chrbát a schová si hlavu do dlaní. Jeho slová ku mne prichádzajú tiché a tlmené.

„Ja viem, že od leta sa čosi zmenilo, že vy dve ste niečo vyviedli, ale vždy som si myslel, že to ty si na vine. Nechcelo sa mi tomu veriť, ale všetko tomu nasvedčovalo. To, ako sa teraz obliekaš, správaš... jednoducho všetko. Obvinila si Vandu, že nehovorí pravdu. Len som chcel vedieť, ako to naozaj je, pretože vždy, keď som sa na to pýtal Vandy, len na mňa štekala."

„Ty si sa na mňa pýtal?" V hrudi mám zvláštny pocit. Ako keby som mala srdce omotané tesným špagátom a teraz ten motúz niekto trochu povolil.

Iba mykne plecom a naďalej si schováva hlavu.

„Vieš, že občas mi je ľúto, že nemám brata ako si ty?"

Filipova hlava vystrelí z dlaní, v očiach preblesne sklamanie.

„Myslíš takého, ktorý všade chodí s vlhčenými obrúskami a trápnym zápisníkom s básničkami?" Zase ten ironický úškľabok a ostrý tón.

Zaskočí ma, pretože som to myslela ako kompliment, hoci jeho sa to očividne dotklo.

„Nemyslela som to ako urážku."

„Kašli na to, nerieš to," otrasie sa a všetky emócie z jeho tváre zmiznú, keď na mňa pozrie. „Povieš mi konečne, čo sa stalo v lete? Čo je také strašné, že sa dve kamošky rozkmotria, jedna z nich prestane rozprávať a druhá vyzerá ako keby sa vrátila z natáčania filmu o zombie?"

Prepadne ma ten istý pocit, ako v čakárni u psychiatričky. Keby som to niekomu povedala, možno by mi pomohol. Ale keď si predstavím, ako by sa tváril, keby som to na neho všetko vychrlila, zastaví ma to. Len sa utvrdím v tom, že o tom nechcem nikdy s nikým hovoriť.

„Prepáč, Filip," postavím sa. „Som ti vďačná, že si priniesol ten denník a všetko, ale nemôžem. Nie je to tvoja vec a nechcem to riešiť s tebou."

Vyzerá, ako keby dostal facku. Na lícach mu nabehnú červené škvrny.

„Fajn," vypľuje. Vyskočí na rovné nohy. Musí byť naozaj rozrušený, keď igelitku neposkladá, len ju ledabolo strčí do tašky a rýchlo vylezie z vežičky.

„Filip," kričím za ním. Čo také som zase povedala? „FILIP!"

Neobráti sa, len kráča ďalej a jeho postava sa stráca v šere a rozmazáva v prívaloch dažďa.

---

Pred barom zastanú dva taxíky. Je horúca júlová noc, rozpustené vlasy sa mi lepia na krk.

„Dominik," prosím ho, ale stále je dotknutý. Odmieta na mňa pozrieť, vykročí k taxíku s rukami hlboko vo vreckách. Ešte pred chvíľou som bola v eufórii a lietala kdesi v stratosfére, teraz mi je mizerne. Ako sa môže všetko tak neuveriteľne pokaziť za pár krátkych minút?

„Dominik," rozbehnem sa za ním na vysokých podpätkoch a chytím ho za rameno predtým, ako nastúpi.

„Hana, prosím ťa, nechaj ma, dobre? Fakt už dnes nemám na nič náladu." Vystrkuje spodnú peru. Znak toho, že je urazený. Chce sa mi plakať.

„Hani, teraz to nerieš," pošepká mi do ucha Vanda. „Ja mu to vysvetlím. Ráno to bude v pohode."

Som jej nekonečne vďačná. Dívam sa, ako obaja nastúpia do jedného taxíka, pretože bývajú rovnakým smerom. Zakývam im, ale ani jeden sa neobráti. Pozerám, ako brzdové svetlá miznú za rohom a potom vykročím k druhému taxíku, ktorý čaká na mňa.

---

Zobudím sa spotená, vysušený jazyk sa mi lepí na podnebie ako suchý zips. Chvalabohu, dnes som sa prebrala skôr, ako sa to zvrhlo do nočnej mory. Bosá prejdem do kuchyne, aby som sa napila. Sadnem si k oknu a dívam sa von do noci, dnes už aj tak nezaspím. Myslím na Filipa a denník. Na telefón, ktorý leží na tri kusy pod posteľou a na fotku v ňom. Na dievča z obrázku, ktoré bolo šťastné. Stačila jedna noc a celý život je hore nohami.