Nerieš!

Kapitola 9.

Kráčame dolu ulicou, mamine šaty a kostýmy zabalené v igelite s logom čistiarne sa hompáľajú na vešiaku prehodenom cez Filipovo rameno.

„Čo povieš na túto?" ukáže voľnou rukou na kaviareň na rohu.

Zastavím a pritisnem nos na výklad. Vnútri je prítmie, pri stolíkoch stoja malé kresielka a znudený čašník sa opiera o pult a zíza do mobilu.

„Môže byť," prikývnem. Vyhovuje mi, že tam nikto nie je a určite nehrozí, že by tam zablúdil niekto zo školy.

Vyberieme si stôl celkom vzadu v rohu a objednáme si čaj. Pozorujem Filipa, ako opatrne trhá vrecúško s cukrom, aby nevysypal ani jeden kryštálik pomimo, vytláča citrón a utiera si ruky do papierovej vreckovky.

„Ak čakáš, že z tašky vytiahnem vlhčené vreckovky, tak nemusíš. Už som z toho vyrástol," uškrnie sa, keď si všimne, že ho sledujem. Nehovorí to nahnevane, skôr pobavene. Oči za okuliarmi má jasné a inteligentné, nič im neujde. Sú orámované dlhými tmavými mihalnicami. Pri každom žmurknutí sa takmer dotýkajú skiel.

„Mám niečo na tvári?" pošúcha si zmätene líce.

„Nie, prečo?"

„Keď sa tak na mňa dívaš," zamračí sa.

„Prepáč, ja len... vyzeráš inak."

„Inak? Akože inak ako ostatní ľudia pretože som upír alebo vlkolak?"

Podľa jeho výrazu a tónu nedokážem odhadnúť, či to myslí vážne alebo si zo mňa uťahuje.

„Inak ako kedysi. Bola som zvyknutá na pletené svetre, popolníky namiesto okuliarov a ..." gestom naznačím pero a zápisník.

Zamyslene mieša čaj.

„Je to zmena k lepšiemu?" opýta sa. Celkom ma tým zaskočí.

„Asi áno. Vlastne určite, aspoň čo sa týka výzoru. Prečo si vlastne prestal písať?"

Lyžička hlasno cinkne o okraj šálky.

„Zdá sa, že obaja sme prešli nejakými zmenami," povie, ako keby nepočul otázku. Pohľadom prebehne moje farebné vlasy, bledú tvár a tmavé oblečenie. Chvíľu obaja mlčíme, popíjame čaj a naťahujeme čas. Napokon Filip odsunie tácku so šálkou nabok, nakloní sa ku mne a zopne ruky na stole.

„Hana, nemôžeš sa tomu vyhýbať naveky. Prosím, povedz mi, čo sa stalo, a snáď ti budem vedieť pomôcť."

Vzdychnem a odložím lyžičku na stôl. Opriem sa chrbtom o mäkké kreslo a rukami sa zakvačím do operadiel. Mám strach. Čo ak to niekomu poviem a roznesie sa to po škole? Čo ak mu to poviem a on vyskočí a utečie? Napadá mi tisíc scenárov, ale ani jediný nie je pozitívny.

„Hana..."

Dvihnem zrak. Filip sa tvári vážne. Vôbec nie dychtivo alebo v očakávaní senzácie. On nie je z tých, ktorí by s tým utekali za kamošmi, aby ma mohli po večeroch ohovárať. Upokojím sa. Toto je moja jediná šanca. Buď mu to teraz poviem, alebo to nepoviem už nikdy nikomu v živote.

„V ten večer sme išli s Vandou a Dominikom na diskotéku ako obyčajne. Niekoľko týždňov bolo strašne teplo, vôbec si nepamätám také horúce leto. Zdalo sa mi, ako keby z toho už každému prepínalo. Naši boli v kuse nervózni, doma na seba len štekali. Vanda bola tiež mimo, totálne hyperaktívna. Každý deň vymýšľala tisíc aktivít, kam by sme mohli ísť a čo robiť. Tvrdila, že tu skapína od nudy. No a Dominik..." 

Nie som si celkom istá, či je toto téma, ktorú by som mala preberať s mladším bratom, aj keď len Vandiným, ale keď si pomyslím na to, čo príde, je toto len slabý odvar. 

„...na Dominika to teplo tiež pôsobilo čudne. V jednom kuse ma obchytkával, lepil sa na mňa, snažil sa mi strkať ruky pod tričko pri každej príležitosti. Nie, že by som ho nemala rada, ale jednoducho som sa na to ešte necítila. A každý ďalší deň to bolo horšie, čím dlhšie som hovorila nie, tým bol podráždenejší."

Filip sedí ako socha, hrudník sa mu takmer nedvíha, sotva dýcha.

„V ten večer vrcholili horúčavy. Ešte o deviatej večer bolo takmer dvadsaťosem stupňov, každý by sa bol najradšej vyzliekol z kože. Vôbec sa mi nechcelo ísť na diskotéku, chcela som len sedieť doma a máčať si nohy v studenej vode. Lenže Vanda ma prehovorila. Vraj sa mal konať nejaký koncert, na ktorý mal prísť chalan, ktorý sa jej páčil, a toľko do mňa hustila, až ma celkom prevalcovala. Myslela som, že pôjdeme iba my dve, pretože som nemala náladu na Dominika a jeho lepkavé ruky a vyčítavé pohľady, ale Vanda ho aj tak zavolala, vraj by bolo hlúpe vynechať ho."

Pred očami vidím Vandu v bielej rifľovej sukni a obtiahnutom tričku, ako pobehuje po izbe, skúša si topánky, maľuje oči a nadšene rozpráva o tom, ako tam musíme ísť, lebo na koncerty chodia najlepší chalani. Pôsobila tak trochu ako po štyroch kávach, nikde ani päť sekúnd neposedela.

„Ten večer sa rozbehol od začiatku dosť divoko. V klube bolo plno, vzduch bol horúci a nedýchateľný. Všetci sme príliš veľa pili. Navyše kapela vôbec nedorazila, takže v klube bolo množstvo znudených ľudí, ktorí si hľadali náhradný program. Dominik sa správal ako cvok, ťahal ma do tmavých kútov a pod stolom mi strkal ruku pod sukňu vždy, keď Vanda niekam odbehla. Uľavilo sa mi, keď sa neskôr objavila pri našom stole s dvomi chalanmi. Boli o niečo starší, rozprávali zábavné historky z koncertov a festivalov a na chvíľu som sa celkom dobre bavila. Lenže potom sa to zvrhlo. Jeden z nich vytiahol igelitové vrecúško a malými tabletkami a začal ponúkať všetkých okolo stola. Vraj je to len na povzbudenie, aby nám nebolo tak teplo, aby bola lepšia zábava. Nechcela som, už aj tak sa mi točila hlava z alkoholu. Lenže Vanda si dala. Aj Dominik. Obaja do mňa hustili, aby som nebola bábovka, nech netrhám partiu, nech nie som strachopud a nudný patrón. Pamätám si, že ten blonďavý chalan mi hompáľal vrecúškom pred očami, uškŕňal sa, vyplazoval jazyk, na ktorom mal sám drobnú pilulku. Hovorila som si, že keď si to dali všetci, snáď mi to neublíži, cítila som sa trápna, že si nechcem dať."

S každou ďalšou vetou sa Filip čoraz viac mračí, až napokon jeho obočie tvorí takmer súvislú čiaru. Stále ma však neprerušuje, za čo som mu vďačná. Neznášam, keď ľudia hlúpo prikyvujú, ako keby všetko vedeli a všetkému rozumeli, keď za každým druhým slovom ochkajú a achjakú a vzdychajú. Filip je dobrý poslucháč. Teraz už viem, že mu dokážem povedať úplne všetko.

---

Už mám nachystané kapitoly aj do zásoby, takže zajtra ráno môžete čakať ďalšiu :-) Strašne ste mi cez týždeň chýbali :-*