Nerieš!

Kapitola 30.

Neodpovedám na jeho smsky a nedvíham mu telefón. Nenávidím ho a nechcem ho už nikdy v živote vidieť. Vlastne chcem, ale iba raz, aby som mu hodila tieto hnusné riadky do tváre, nech sa s nimi zadusí. Ako mi to mohol urobiť? A ako mohol urobiť to všetko potom? Omotať si ma okolo prsta?

Rozhodla som sa, že najlepšie bude, ak sa s ním stretnem v škole, pretože inak za seba neručím. Medzi učiteľmi a spolužiakmi sa budem aspoň krotiť, aby som ho vlastnoručne nezabila.

Odhodlane kráčam po chodbe k jeho triede, v prstoch zvieram jedovatý zápisník. Otvárajú sa dvere, vyleje sa z nich zopár študentov. Po Filipovi ani stopy. Opriem sa o parapetu a založím si ruky. Ak nevyjde do tridsiatich sekúnd, vytiahnem ho odtiaľ.

„Hana," vydýchne, keď ma zbadá. Vyzerá úprimne potešený. Klamár. Klamár a herec.

Odlepím sa od parapety.

„Len som ti prišla niečo vrátiť," zamávam zápisníkom vo vzduchu.

Najprv sa zatvári nechápavo, potom sa mu vyjasní.

„Ďakujem, celkom som sa ho nahľadal." Natiahne ku mne ruku. Netuším, kde berie tú drzosť.

„Čítala som to," poviem ľadovo.

Prestane sa usmievať, na rukách mu naskočí husia koža.

„Hana," privrie oči. „Vysvetlím to."

„Čítala som to," zrevem a z celej sily do neho šmarím zápisník. Vrazí mu ho hrude a spadne na zem. Filip sa ho ani nesnaží chytiť.

„Nie je to tak, ako si myslíš." Chvejú sa mu nozdry a je bledý ako smrtka.

„To je fakt blbá výhovorka. Totálne klišé. Keby si mal ku mne aspoň trochu úcty, vyklopil by si mi pravdu a nenechal ma behať od jedného idiota k druhému, aby som sa dopátrala pravdy, ktorú si ty sušíš v tom svojom hnusnom denníku."

„To nie je denník."

Rozosmejem sa.

„To mi povieš? Že to nie je denník? Je mi fuk, čo to je. Dôležité je, čo je vnútri."

Trasiem sa ako raketa pred odpálením.

„Snažím sa ti len vysvetliť..."

„Teraz ti už na to kašlem, všetko som si prečítala."

Prehrabne si rukami vlasy a zohne sa po zápisník.

„Musíme to riešiť na chodbe?"

„Bojíš sa, že si pokazíš ten svoj ťažko vybudovaný falošný imidž?"

„Hana, prestaň, nechaj ma to aspoň vysvetliť. To si snáď zaslúžim, nie?"

„A ja si čo zaslúžim, hm? Oblbovák do drinku a rýchlovku v parku?"

Slzy mi tečú po tvári. Aj vo Filipových očiach sa ligoce vlhkosť.

„Tak to nie je, Hana," nepatrne pokrúti hlavou. „Všetko ti poviem."

„Vieš čo, už to nechcem vedieť."

Po chodbe kráča hlúčik dievčat. Zmätene a trochu vystrašene pozerajú z jedného na druhého. Len čo prebehnú, za nimi sa vynorí Vanda. Odrazu ju vidím ako v spomalenom zábere. Pohodí vlasmi, premeria si najprv Filipa a potom mňa, posmešne odfrkne.

Mozog sa mi ide zavariť od premýšľania. Postavím sa jej do cesty.

„Vedela si to?"

Prižmúri oči.

„Už si sa načisto zbláznila?"

Vojde do mňa sto čertov. Povýšenecká mrcha, ktorá mi nedvihla ani telefón, keď som ju potrebovala. Strčím do nej rukami. Stratí rovnováhu a vrazí do Filipa, ktorý ju podrží.

„Si zase sfetovaná?" zajačí na mňa.

„Zase? Akože zase? Dobre vieš, že to bolo iba raz, aj to kvôli tebe. A potom kvôli nemu," ukážem prstom na Filipa.

„Takže už to vieš," napraví si svetrík. „Fajn."

Filip na ňu neveriacky pozerá.

„O čom to hovoríš, Vanda?"

„Netvár sa ako neviniatko, keď už je to aj tak vonku."

„Čo je vonku?"

„Že si to bol ty. Videla som ťa vtedy v klube, ale nič som nepovedala, pretože si môj brat. Vedela som, že si bol z Hany nadržaný, ale netušila som, že až tak, aby si ju sfetoval."

Filip sa chytí za hlavu.

„Preskočilo ti? Nič som neurobil. A prečo to vlastne rozoberáme tu a teraz?"

„Takže mi chceš tvrdiť, že si v tom klube nebol?" dvihnem bojovne bradu. „Pozri sa mi do očí a povedz mi, že si tam v ten večer nebol."

Skloní hlavu.