Nerieš!

Kapitola 12.

Stisne mi srdce. Spomienka na Vandu neuveriteľne bolí. Verila som jej ako nikomu na svete. Nechcela som to povedať ani živej duši, aby ma nesúdili, ale myslela som, že Vande môžem.

„To je práve dôvod, prečo si to chcem nechať pre seba. Vanda bola moja najlepšia kamoška, boli sme ako sestry. Mal si vidieť jej pohľad, keď som jej to povedala. Úplne ju striaslo. Odtiahla sa odo mňa. Nemohla na mňa už ani pozrieť. Vieš si predstaviť, ako by asi reagovali cudzí ľudia, keď kamarátka reagovala takto?"

„A Dominik?"

Privriem oči. Aj spomienka na neho je dosť bolestivá.

„Od tej noci sa so mnou nerozprával. Myslím, že Vanda mu neprezradila, čo som jej povedala, ale čosi vytušil. Vyhýba sa mi. Protivím sa mu."

Stojíme uprostred chodníka, okolo nás prechádzajú ľudia a šomrú, že zavadziame. Zažínajú sa pouličné lampy a ich žlté tienidlá sa odrážajú vo Filipových okuliaroch. Nevidím mu do očí, nedokážem odhadnúť, čo si myslí. Pri ústach má dve hlboké čiarky, ktoré vyzerajú ako zátvorky. Celkom to sedí. V zátvorkách predsa uvádzame vždy nejakú informáciu navyše, nejaký dodatok k vete. Mám pocit, že Filip by toho ešte mnoho rád dodal, preto som mu vďačná, že si to nechá pre seba a viac na mňa netlačí.

„Aj tak tomu nerozumiem," povie napokon. „Normálna reakcia by predsa bola, že by ťa ľutovala, nie? Prečo by sa od teba odtiahla namiesto toho, aby sa ti snažila pomôcť?"

„Možno si uvedomila, že nie som taká, za akú ma považovala," myknem plecom. Sama som nad tým uvažovala tisíckrát, ale na nič rozumné som neprišla. „Sklamala som ju."

„A čím? Preboha, Hana, nič si neurobila, koľkokrát ti to mám opakovať. Ty si predsa obeť, nie páchateľ!"

Pri slove obeť vo mne hrkne. Nikdy som sa nepovažovala za obeť, ani teraz tak o sebe nepremýšľam. Ale možno žiadna obeť by sa tak neoznačila. Veď kto by už len sám na seba používal termín, ktorý patrí do televíznych správ a policajných zápisníc?

„Ty to nechápeš," snažím sa mu to vysvetliť. „Práveže za to môžem. Provokovala som, správala som sa nerozvážne. Poznáš to – kto chce kam, pomôžme mu tam."

Filip pokrúti hlavou a na sekundu mu tienidlá lámp zmiznú zo skiel okuliarov a zachytím jeho oči. Je v nich zúfalstvo a bezmocný hnev. Skutočne sa snaží urobiť niečo, nejako mi pomôcť. On a Vanda sa vôbec nepodobajú. Vanda má svetlé vlasy, je nízka a má sklon k nadváhe. Filip je šľachovitý. Chudý, ale silný. Rozoznám to podľa toho, ako mu navierajú žily a svaly na zápästí zakaždým, keď zatne päste. Ale oči majú obaja rovnaké. Zakrúti sa mi hlava a mám pocit, ako keby sa vrátil čas. Ako keby som práve povedala Vande o tom, čo sa mi stalo a ona zareagovala úplne inak, poľutovala ma, spravodlivo sa nahnevala na tých, ktorí mi to urobili. Presne tento pohľad som čakala v jej očiach, keď som jej povedala celú pravdu. Žmurknem a som späť v realite. Nie, to nie je Vanda, ale Filip a pohľad v jeho očiach.

„Prepáčte, s dovolením." Do kaviarne sa snaží dostať nejaký postarší pár a my im blokujeme cestu.

„Jasné, iste," spamätá sa Filip. „Asi by sme už mali ísť," kývne mi hlavou.

Predstavím si, že doma ho už čaká mama s večerou. Dajú si praženicu, porozprávajú sa o normálnych veciach, nebude si musieť vymýšľať, čo robil celý deň, nebude musieť schovávať jedlo a myšlienky. Potom sa natiahne v izbe na posteľ, pustí si hudbu, bude si čítať, umyje si zuby a spokojne zaspí. Pošúcham si čelo, začína ma bolieť hlava. Naozaj je to len pár mesiacov, odkedy bol aj môj život taký jednoduchý? Niekedy sa mi zdá, ako keby odvtedy prešlo už aspoň niekoľko tisícročí a ja tu blúdim po svete ako stratená duša, ktorá nikdy nenájde pokoj.