Nerieš!

Kapitola 2.

Potkýnam sa za Filipom cez plný podnik so sklonenou hlavou. Zastane pred záchodmi, takmer do neho vrazím. Ustúpi o krok. Zrejme sa mu protiví myšlienka, že by som sa ho dotkla, keď mám vo vlasoch zvyšky zvratkov a vyzerám ako rekvizita z lacného hororu. Oči mu behajú od pánskych vécok k dámskym. Napokon kývne bradou k dámskym.

„Počkám ťa tu." Zhlboka sa nadýchne a natiahne ku mne ruku. Podáva mi balíček vreckoviek. Toto gesto ma katapultuje späť do júna. Vtedy som ešte mala kamarátov, nosila obtiahnuté džínsy a farebné tričká a na záchode podávala vreckovky ja jemu.

„Vďaka," vezmem si ich a snažím sa ho nedotknúť.

Pustím vodu a namočím pod slabý prúd konce vlasov. Zacítim z nich zápach zvratkov a opäť ma napne, ibaže už nemám čo dať von, pretože som nič nejedla. Zúrivo drhnem vlasy a do očí sa mi tlačia slzy. Načo som sem vôbec chodila? Lenže kam inam som mala ísť? Kam má ísť človek, aby sa schoval sám pred sebou?

Dám sa do poriadku a vyjdem von. Filip tu nie je. Čakám na vlnu sklamania alebo zrady, ale nič neprichádza. Akosi som otupela. Vtom sa otvoria dvere a vyjde z nich on.

„Prepáč, len som si bol..." ukáže na topánky, ktoré sú síce vlhké, ale čisté.

Prikývnem a vlasy mi padnú do tváre. Neodhrniem ich. Používam ich ako stenu, za ktorú sa schovávam.

„Mala by si vypiť trochu vody alebo niečo nealkoholické," hovorí váhavo, akoby netušil, čo ďalej. Asi nebýva často v situácii, keď sa bývalá kamoška jeho sestry spije pod obraz boží.

„Na vécku som si vypláchla ústa a napila sa."

Zatvári sa šokovane a zhnusene. Pitie vody z kohútika na záchode je zrejme ešte o stupeň horšie ako všetko to, čo som už dnes predviedla.

„Aha," napraví si okuliare na nose, „tak potom..." Zmĺkne.

„Áno, tak potom by som už mala ísť domov."

S úľavou prikývne a razí mi cestu k východu.

„Počkaj, zabudla som si niekde bundu," chytím ho za rukáv, aby som ho zastavila.

Pohľad mu zabehne k mojej ruke na jeho svetri. Okamžite ho pustím.

„Niekde tu mám bundu. Čiernu," zopakujem.

Zatne čeľusť, sánka mu poskočí.

„Fajn, čakaj ma tu." Vidím na ňom, že ma už má plné zuby, ale statočne hľadá pri bare a v boxoch. Napokon sa vráti so špinavou bundou. Asi niekde skĺzla a pár ľudí po nej pošliapalo. Aj mne samej sa hnusí obliecť si ju, ale nemám na výber. Vonku je čoraz chladnejšie. 

„Hana," obráti sa ku mne. Jeho oči už nie sú za okuliarmi také obrovské, ako kedysi, zrejme má kvalitnejšie sklá. „Nie je to moja vec, ale ak to robíš kvôli Vande..."

Strhnem sa.

„Hovorila ti niečo?" opýtam sa s nádejou. Možno mu všetko povedala, možno preto je na mňa Filip taký milý. Ach, bože, keby to povedala, všetko by mohlo byť inak.

„Iste. Vravela, že si na ňu naštvaná za Dominika. Vraj sa od všetkých dištancuješ, správaš sa ako hlupaňa, piješ a vláčiš sa s kdekým." Kým rozpráva, v očiach ma začínajú páliť slzy. Nepovedala mu to. Iba akúsi zmrzačenú oklieštenú verziu. Tentoraz je rad na mne, aby som zaťala sánku. Vláčim sa s kdekým? A čia by to bola vina, keby to aj bola pravda? Stúpa vo mne hnev. Taký silný a intenzívny, až sa bojím, že vzplaniem ako fakľa. Trasiem sa na celom tele od potláčaného jedu.

„Vieš čo?" skríknem. „Radšej mlč, dobre? Nič o mne nevieš, tak sa do mňa nestaraj."

„Nestarám sa, ale sám vidím v škole, ako si sa zmenila. Je to len chalan, prečo..."

Aby som neexplodovala, začnem sa hystericky smiať. Filipa to vydesí.

„Hana, neberieš nijaké drogy, však?" Okuliare sa mu v drobnom daždi stále šmýkajú z vlhkého nosa dole.

Smejem sa a smejem. Drogy? Chalan? Bože, nemá ani šajnu.

„Vieš čo, Filip? Už si sa o mňa postaral, dlh si splatil. Sme si kvit, môžeš ísť dnu a zabudnúť na mňa. Hana je preč, ostala som tu len ja."

Asi veľmi nechápe, o čom hovorím, ani sa mu nečudujem.

„Možno keby si vyhľadala pomoc..."

Privriem oči. Pomoc? Áno, hľadala som pomoc, ale každý sa ku mne obrátil chrbtom.

„Čo to robíš?" zaškúlim na mobil vo Filipovej ruke.

„Volám ti taxík."

Je to ako podmienený reflex. Rameno mi vystrelí do vzduchu. Vyrazím mu telefón z ruky. Padne na zem. Ježiši, dúfam, že som ho nerozbila, to som nechcela, ale...

„Šibe ti?" Vždy pokojný Filip na mňa zrúkne. „Hana, spamätaj sa a rob so sebou niečo! Si... si..." prudko dýcha a nedokáže nájsť tie správne slová.

„Povedala som ti, že žiaden taxík," revem na neho aj ja. „A prestaň sa už do mňa starať, počul si, že už sme si kvit?"

Kým stihne zareagovať, zvrtnem sa na päte a rozbehnem sa domov. Odraté koleno ma štípe, ale aspoň mi pripomína, že ešte žijem. Žijem, opakujem si, žijem. Hoci netuším, prečo na živote tak lipnem, keď je takýto nanič a lepšie to už nebude.

---

Druhá kapitola je na svete, Hanin život je ako nočná mora a Filip nám trochu vyrástol :-)

Mám otázku: s jedným dievčaťom tuto z Wattpadu sme uvažovali, že by sme založili virtuálny "knižný klub", kde by sme si raz za čas navrhli nejakú knižku, ktorú väčšina ľudí pozná, a o ktorej by sme v komentároch mohli diskutovať a rozoberať, čo sa nám páčilo/nepáčilo na obsahu, štýle a podobne - bolo by to ako pomôcka pre tých, ktorých baví nielen čítanie, ale aj písanie, pretože by sme sa mohli naučiť, čo pri písaní funguje a ako stvoriť dobrú knihu. Pridal by sa niekto?