Nerieš!

Kapitola 23.

„Helena?" zamračí sa.

„Hana," opravím ho automaticky.

„Jasné, Hana, presne tak," zopakuje nervózne. „Kde sa tu berieš?"

Vyschne mi v hrdle. Mám to na neho len tak vybafnúť alebo sa najprv snažiť zistiť čo najviac informácií? Donútiť ho, aby sa preriekol? Bezmocne pozriem na Filipa. Aj Miro na neho pozrie.

„Hej, nevidel som ťa tu už minule?"

„Asi áno," prizná Filip.

Mirovi behá pohľad z jedného na druhého. S každou ďalšou sekundou sa mu obočie čoraz viac sťahuje.

„O čo tu ide? Čo tu chcete? Ako si ma vlastne našla?"

„Kto je tam?" ozve sa znútra domu.

„Nikto," zakričí Miro a privrie za sebou dvere. Zbehne k bránke a založí si ruky na prsiach. Je ešte väčší, ako si ho pamätám. Moje opasky by pokojne mohol nosiť okolo krku.

„Pýtal som sa, čo tu chcete? Ak si sem prišla robiť problémy..." nadvihne obočie výhražne.

Filip vystúpi kúsok dopredu.

„Neprišli sme sem robiť problémy, skôr nejaké vyriešiť."

Miro bojovne vystrčí bradu.

„Aké problémy? Vôbec vás nepoznám, nechápem, prečo by som mal s vami vôbec strácať čas."

Kútikom oka nervózne pozrie smerom k domu.

„Týka sa to tej noci, keď si stretol Hanu," pokračuje Filip statočne. Ja nie som schopná rozprávať. V ústach mám také sucho, že jazyk sa mi nalepil na podnebie ako suchý zips.

„Ak mi chceš naznačiť, že som tvoju frajerku nejakým spôsobom namočil do drog, tak si daj pohov, kamoško," dvihne Miro ruky nad hlavu v obrannom geste.

Filip si odkašle.

„Nie je to moja frajerka. A neviem prečo si myslíš, že je namočená v drogách."

Miro sa rozosmeje, ako keby počul dobrý vtip.

„Stačí na ňu pozrieť, nie? Keď som ju pred pár mesiacmi videl, vyzerala celkom inak."

„Nie sme tu kvôli drogám."

Zdá sa, že Miro sa trochu uvoľnil.

„Vážne nie?"

Filip zavrtí hlavou.

„Naozaj. Ide o to, že Hana má tak trochu výpadok, čo sa týka udalostí z tej noci, a potrebovala by trochu pomôcť s pamäťou."

Miro pozrie na mňa, ale už nie nevraživo, skôr ľútostivo. Okamžite sklopím zrak.

„Nuž, ani sa nečudujem, bola si poriadne mimo. Ale prisahám, že určite nie z môjho materiálu. Ešte som nevidel, aby z neho niekomu prišlo tak zle, ako tebe."

„Prišlo mi zle?" potrasiem hlavou. „Kedy? Kde?" Vôbec si nespomínam.

„Predsa v taxíku. Najprv to bola ohromná sranda. Dobre sme sa bavili, dokonca aj taxikár sa smial. Páčila si sa mu, stále na teba pozeral v spätnom zrkadle. Potom sme zabočili k parku. Naplo ťa na vracanie. Taxikár začal hrešiť, že keby bol vedel, aká si sfetovaná, vôbec by ťa nezobral. Okamžite zatiahol s autom na parkovisko a kázal nám, aby sme ťa vyložili. Odbehla si do kríkov. Kamoš do mňa začal hustiť, že sme ti to nemali dávať a že nás určite bonzneš. Vraj možno aj ten taxikár na nás zavolá polišov alebo čo. Začal ma ťahať domov. Veľmi sa mi nechcelo, fakt si vyzerala, že si na tom dosť zle, ale keby sa niekto domákol, že si sem tam niečo dám, v boxklube by som skončil. Navyše ten taxikár bol dosť čudný. Najprv strašne nadával, ale potom sa nás začal vypytovať, čo si to vlastne mala a ako si na tom. Celú dobu sa obzeral, či niekto nejde okolo. Keď sme odišli, na konci ulice som sa ešte otočil. Videl som, že zamkol taxík a išiel za tebou. Chytil ťa okolo ramien a kráčali ste spolu medzi stromy v parku. Viac neviem, prisahám."

Neverím vlastným ušiam. Nič z toho si nepamätám. Mám chuť nakričať na Mira, že si to všetko len vymyslel, ale nevyzerá, že by klamal. Zdá sa, že ma naozaj ľutuje. Preto bol taký nervózny, keď ma spoznal. Myslel si, že som tu kvôli drogám.

„Ježišikriste," podlomia sa mi kolená, keď mi to konečne docvakne. Filip ma chytí, aby som sa nezviezla na zem. Sám je bledý ako stena.

„A ty..." snažím sa zo seba vytlačiť cez vyprahnuté hrdlo. „...myslíš si, že ten taxikár...že mi niečo urobil?"

Miro mykne plecom.

„To neviem."

„Ale čo si myslíš? Bol si tam. Musel si si niečo myslieť."

Nešťastne mi pozrie rovno do očí.

„Hana, je mi to strašne ľúto. Vtedy som veľmi nepremýšľal, sám som bol sfetovaný. Keby som bol triezvy, asi by som toho bastarda nakopal do zadku za to, ako na teba stále zízal. Taký starý chlap nemá čo civieť na mladé baby. Ale fakt som bol mimo, až ráno mi doplo, prečo vlastne išiel za tebou. Celú dobu som dúfal, že si mu utiekla alebo čo. Ani netušíš, aké som mal výčitky."

Do krku sa mi tlačí žlč. Nikdy som sem nemala chodiť. Tá noc bola príšerná. Všetko, čo si pamätám, je hrozné. Mohla som vedieť, že to, čo si nepamätám, je ešte horšie. Jedna vec sú dvaja chalani, mladí chalani. Ale starý taxikár? Matne si spomínam, že mal plešinu a veľký pupok. Vidím jeho chlpaté ruky na volante.

„Ježišikriste," sadnem si na obrubník a skrčím hlavu medzi kolená.

„Je mi to ľú..." Miro nestihne dopovedať, pretože v strede vety sa Filip napriahne a vrazí mu pasťou rovno medzi oči.

---

Dnes neskoro, ale predsa :-) Takže chalani z boxklubu sú z toho vonku :-) A Hanu čaká ďalšie pátranie.