Nerieš!

Kapitola 3.

V pondelok ráno sa naši nezvyčajne dlho motajú doma. Normálne vstanú dávno predo mnou, mama mi nechá na stole lístok, čo si mám dať na raňajky a večeru a z izby vyleziem, až keď za nimi cvaknú vchodové dvere. Ibaže dnes ešte stále štrngajú šálkami v kuchyni a hlasno sa rozprávajú. Ak nechcem zmeškať prvú hodinu – čo teda nechcem, pretože by to znamenalo zbytočné vysvetľovanie triednej, a vôbec netúžim pútať na seba pozornosť – musím sa obliecť a tváriť sa v pohode.

„Konečne vidím svoje najobľúbenejšie dieťa aj ráno," usmeje sa na mňa otec. Usmejem sa naspäť, aby som mu urobila radosť, hoci je to otrepaný vtip. Som totiž jedináčik.

„Ako to, že ste ešte doma?" snažím sa nenápadne vyzvedať.

„Zaspali sme," prevráti mamina očami. Pobehuje po kuchyni s chlebom v jednej ruke a maskarou v druhej. Na sekundu sa zastaví, aby si odpila z kávy a stihne si ma premerať.

„Hanuška, nemala by si nosiť tmavé farby, vyzeráš v nich strašne bledá," povie. „A sadni si a poriadne sa najedz. Viem, že teraz je móda vyzerať ako kostra, ale zase nechceme, aby si sa dopracovala k anorexii, však?" nadvihne obočie.

Poslušne si sadnem k stolu a odhryznem si z chleba, aby som ju upokojila, že anorexiou určite netrpím. Hoci keby mama vedela, čo mi je, s radosťou by to vymenila za obyčajnú poruchu príjmu stravy.

Otec pracuje pre veľkú firmu a neustále jazdí na služobné cesty. Vracia sa často až neskoro v noci, alebo zostáva preč aj niekoľko dní. Mama zase rozbieha vlastné podnikanie. 'Konečne je Hanka veľká a môžem sa venovať sebe a kariére,' počula som ju raz povedať svojej kamarátke. Je fakt šikovná, predáva domáce potreby a často robí doma „predajné párty". Pozve si kamošky a známe a susedy a kopu ďalších žien, aby im predviedla, ako funguje nejaký skvelý kuchynský robot alebo čo, a ony sa namotajú a kúpia nielen robot, ale aj tisíc ďalších drobností, ktoré ani nepotrebujú. Preto jej celkom vyhovuje, keď popoludní a večer nebývam doma.

Všimla si, že som bledá a od leta som veľmi schudla, ale nepozná príčinu. Radšej by som tvrdila, že mám poruchu stravovania, než povedala pravdu. Zabilo by ju to. A otca určite tiež.

„Kedy prídeš domov?" pýta sa, kým si zapína kabát.

„Až večer. Dnes je tanečný krúžok," odpoviem, ani okom nemihnem. Vôbec neklamem. Naozaj je dnes tanečná, akurát že už tam nechodím. A nechodím ani na dramatický, literárny a gymnastiku, ako kedysi.

„Výborne. Dobre sa bav," usmeje sa na mňa, ale mysľou je už kdesi v sklade varešiek a teflónových naberačiek, ktoré by mohli vystreliť do vesmíru a ani by v atmosfére neprihoreli, také sú odolné.

Keď sa zabudnú dvere, vydýchnem si. Líca ma bolia z kŕčovitého úsmevu, ktorý používam, keď som s našimi. Ako dlho to takto vydržím? A čo urobím potom?

Napchám si do uší slúchadlá, aby ma nikto neotravoval, ale nepustím si žiadnu hudbu. Hudba už nie je pre mňa.

Moja situácia má aj isté výhody, pomyslím si morbídne. Kedysi som neznášala pondelky. Teraz nenávidím všetky dni, takže pondelky aspoň nie sú o nič horšie. Etikárka melie niečo o asertivite a mne sa zívne. Som unavená, v noci som zle spala. Nie je to nič nové, pretože už niekoľko mesiacov mávam nočné mory. Často sa v noci budím spotená a vydesená, hoci nemám ani poňatia, čo sa mi snívalo. Potom nedokážem zaspať a ráno sa cítim ako zbitý pes.

Obráti sa mi žalúdok. Zrejme mi neurobil dobre ten chlieb, ktorý som ráno do seba hodila, aby som urobila mame radosť. Vnútornosti mi skrúti kŕč.

„Dajte sa do dvojíc a vyskúšajte si..." zadáva etikárka úlohu.

Vstanem z lavice a došuchcem sa ku katedre s rukou na bruchu.

„Ženské problémy?" zatvári sa súcitne. Je to vážne milá pani. Až ma zamrzí, že som väčšinu jej hodín za posledné dva mesiace prespala.

Prikývnem, nechce sa mi ju opravovať.

Prejdem sa po chodbe ku kabinetu geografie, možno mi pohyb urobí dobre, aby mi začalo tráviť. Chlieb mi zatiaľ leží v žalúdku ako kameň.

Skúsim otvoriť okno, aby som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Spoza rohu sa vynára papierová tuba. Ktosi nesie mapu. Spustím si vlasy do tváre, schúlim sa do seba a uprene hľadím kamsi von z okna, aby som vyzerala, že som zamyslená a nemusela sa otočiť a nikoho pozdraviť.

Spolu s mapou prichádza aj hmkanie a občas pár slov z pesničky, ktorú nepoznám. Je to chlapčenský hlas a spieva síce potichu, ale aj tak príšerne falošne. Prvý raz po dlhom čase sa úprimne usmejem. Pobaví ma, že na svete ešte existujú ľudia, ktorí si spievajú nahlas sami pre seba. Že na svete ešte existuje radosť.

Nenápadne mrknem cez čiernomodrý závoj, kto je to. Vtom spev utíchne. Pred kabinetom stojí Filip, na tvári má zamrznutý úsmev a vydesene na mňa pozerá. Zloží mapu z pleca na zem kúsok pred sebou. Zrejme etikárkina snaha nebola celkom márna, pretože mi v mysli mimovoľne naskočí, že Filip je v obrannom postoji. Schováva sa za mapu. Moje založené ruky znamenajú to isté, tiež je to forma defenzívy. Obaja vieme, že by sme mali čosi povedať, ale ani jeden z nás nechce začínať ako prvý. Ani jeden z nás nie je z tejto situácie nadšený.

Filipovi úsmev pomaly mizne z tváre. V mysli sa mi premietne sobotňajšia noc a zrak mi mimovoľne zablúdi k jeho nohám, hoci nemá topánky, ale papuče. Aj on sklopí zrak k nohám a stisne pery. Tiež si zrejme spomenul.

Dolieha na mňa únava. Rozpletiem ruky a spustím ich pozdĺž tela, už nie som v defenzíve.

„Tá sobota...bola som..." začnem prvá, ale neviem ako pokračovať. 

Trochu sa uvoľní, prestane kŕčovito zvierať mapu.

„V pohode." Odkašle si. „A ty si, ehm... už si v poriadku?"

„V rámci možností."

Zatvári sa zmätene, ale zrejme to nemá chuť rozoberať, pretože sa ma už nič nepýta.

„Mal by som..." ukáže na mapu a dvere kabinetu.

„Jasné." Uľaví sa mi, že čochvíľa zmizne. V poslednom čase nemám rada spoločnosť. Byť s Filipom mi síce neprekáža tak, ako keď som so spolužiakmi, ani to nie je námaha ako byť s rodičmi, ale vadí mi to, pretože stále vo mne vyvoláva pocit hanby. Viem, že oproti starej Hane som sa zmenila, ale keď tu stojí predo mnou, ako keby som sa vnímala jeho očami. Ten obraz je omnoho horší, ako keď sa na seba dívam do zrkadla.

---

Ďalšia z nepravidelných kapitoliek je na svete :-)