Nerieš!

Kapitola 21.

Počkám v kríkoch, kým krpec zmizne v dome. Vykúkam pomedzi holé konáre. Je to ako dívať sa na autonehodu. Otrasné, a zároveň fascinujúce. Filip sa prestane tváriť, že zvoní u susedov a prejde k vedľajšiemu domu. Rukou nerozhodne krúži vo vzduchu okolo zvončeka. Posúva si okuliare hore-dolu po nose. Skontroluje mobil a zase ho vloží do vrecka. Napokon frustrovane udrie päsťou do železnej bránky. Zatrasie sa, ale nepovolí. Filip si pošúcha udretú ruku. Kopne do kamenného múrika a nahnevane sa obráti a pustí sa dolu chodníkom. Nerozumiem tomu. Načo sem chodil, keď napokon nič neurobil? Trochu mi odľahlo, ale hlavne ma to prekvapilo.

Počkám, až zabočí za roh a až potom sa odvážim vyliezť z kríkov. Je mi zima, pridám do kroku. Sotva na konci ulice zahnem doprava, vrazím rovno do Filipa, ktorý pochoduje opačným smerom. Vyzerá šokovanejší ako ja.

„Hana, čo ty tu robíš?"

Vzkypí vo mne hnev.

„To by som sa mohla opýtať ja teba, nie? Sľúbil si, že to necháš na pokoji. Namiesto toho, čo nevidím? Vyhýbaš sa mi, obšmietaš sa okolo boxerského klubu, snažíš sa nájsť tých, ktorých nikdy nechcem vidieť. Povedz mi, o čo ti ide. Páči sa ti hrať na detektíva? Alebo si myslíš, že si morálne nadradenejší, keďže ty nerobíš žiadne chyby, a to ti dáva právo hrabať sa mi v živote a napravovať ho?"

S každým ďalším slovom do Filipa sotím. Tlačím ho k múru, až napokon nemá kam cúvnuť. Nebráni sa. Dýcha plytko a zrýchlene, pokožku okolo očí má začervenanú, ako keby plakal. Nechá sa odo mňa udierať ako handrová bábika, až kým mi nedôjde dych. Opiera sa chrbtom o špinavý sivý múr a len na mňa pozerá.

„Oklamal si ma. Podraz od priateľa je možno ešte horší, než to, čo mi urobili tí dvaja, pretože od nich som nič nečakala. Ale od teba?"

„Prepáč," vytlačí zo seba napokon. „Myslel som..." Hlas sa mu zadŕha v hrdle.

„Nie, nemyslel si. Pretože keby si aspoň trochu myslel, napadlo by ti, aké to musí byť pre mňa."

„Mýliš sa, Hana. Nemyslím na nič iné, iba na teba. Prečo som asi tak tu? Vidím, ako si sa zmenila, ako sa trápiš, ako od seba odháňaš všetkých ľudí. Nezaslúžiš si to. Prečo by si sa ty mala schovávať, keď taká sviňa si spokojne vykračuje po svete? Chcel som...ja neviem...chcel som niečo urobiť..." rozohní sa, ale potom spľasne ako balón. „Chcel som niečo urobiť, ale neodvážil som sa."

Pozerá mi do očí, v kútiku sa mu zbierajú slzy.

„Teraz už viem, ako sa cítiš. Viem to celkom presne, pretože som tam stál a nebol som schopný nič urobiť. Som zbabelec. Som omnoho horší ako ty, pretože mne sa nič nestalo, napriek tomu som sa mu nedokázal postaviť. Môžem si namýšľať o sebe koľko chcem, ale nedokázal som to."

Zlosť ma pomaly prechádza. Vidím, že Filip sa naozaj trápi.

„A čo si chcel urobiť? Opýtať sa, či v lete s kamošom nestretli opité dievča a nepohodili ju v parku ako handru?"

Pošúcha si vlhké oči.

„Takto o sebe nehovor."

„Lenže tak to asi bolo."

„Mal som plán. Chcel som tam zazvoniť, povedať mu, že viem, čo urobil. Nemám žiadne dôkazy, nechcel som povedať tvoje meno. Nikdy by som ťa do toho nezatiahol, aby ťa nemohli nájsť. Možno to urobili iným dievčatám a náhodou by mu to vykĺzlo. Prepáč, asi som to celkom nedomyslel. V skutočnosti je všetko trochu iné, než keď si to človek predstaví v hlave. Ťažšie."

Posmešne odfrknem. Mne to nemusí hovoriť. Povedala som si už tisíckrát, že to musím hodiť za hlavu, ale v skutočnosti to nejde tak ľahko.

„Prepáč mi to, Hana, prepáč mi to," opakuje stále dokola. „Už vidím, že život nie je román. Veci nejdú tak, ako by sme si predstavovali."

Zloží si okuliare a šúcha si oči rukávom bundy, aby zakryl, že mu tečú slzy. Hánky na pravej ruke má odraté do krvi od toho, ako udrel do brány.

„Nezaslúžila si si to, Hana. Je mi ľúto, že sa ti to stalo a že ti nedokážem pomôcť tak, ako si ty vždy pomohla mne."

„Už nie sme deti, Filip. Vyriešiť detské problémy nie je ťažké. Strach z chrobákov a rovnicu o dvoch neznámych nemôžeš porovnávať a týmto."

„Ja viem," vzdychne, „ale aj tak..."

Prstom mu prejdem po boľavých hánkach. Nemyslel to zle. Nechcel mi ublížiť.

„Preto si sa mi vyhýbal a nečakával ma po škole?" dopne mi.

Prikývne.

„Postával som pred tou školou s boxerským klubom a dúfal, že ich skôr či neskôr zbadám. Lenže oni tam asi nechodia. Pýtal som sa na členov. Išiel som za trénerom, tváril som sa, že mám záujem pridať sa k nim. Na stenách mal fotky, ten krpec mi bol povedomý. Tak som ho dnes počkal a sledoval domov a... Zvyšok už vieš."

„Aj tak si to nemal robiť bez môjho súhlasu."

„Nemal, prepáč. Toto je život, nie jeden diel Troch pátračov. Nie je to ospravedlnenie, ale moja fantázia je niekedy príliš živá."

„Mal by si si to ošetriť," poviem namiesto odpovede a ukážem na hánky.

Zmätene si pozrie na ruku. Asi si ani neuvedomil, že sa zranil.

„Jasné, doma to vyčistím."

Odlepíme sa od múru a ideme kúsok spoločnej cesty domov. Vidím, že Filipovi stále čosi vŕta v hlave.

„Už to nerieš. Nie si zbabelec. Veď čo si už len mohol urobiť bez dôkazov?" snažím sa ho utešiť.

„O to nejde," odpovie váhavo, „len..." Zhlboka sa nadýchne. „Nechcem do toho už viac vŕtať, ale povedala si, že tak to asi bolo. Keď si hovorila o tom večere."

„No a?"

„Povedala si asi."

„Teraz sa hráme na slovíčka, či čo?" opäť zniem podráždene, pretože sa k tomu nechcem vracať. Prečo to nedokáže pochopiť.

„Nehrám sa, len... Hana, veď to je dôležité. Bolo to tak naozaj alebo len asi?" Zastane, obráti sa ku mne a chytí ma za plecia.

„Hovorila som ti, že si to celkom nepamätám. Mám okno. Od nástupu do taxíka až po prebudenie v parku. Ale bola som napoly vyzlečená a doškriabaná, tak čo si asi mám myslieť?" Nechcem kričať na ulici. Hovorím to potichu, ale zlostne. „Už to, preboha, nechaj tak!"

„Hana, ty si blázon. Ako môžeš žiť s niečím takým a jednoducho nevedieť? Alebo nechcieť vedieť?"

Odhodím mu ruky.

„Pretože ja nie som taká perfektná ako ty. Niektorí ľudia nepotrebujú tisíc dôkazov na to, aby sa niečo stalo. Ak počuješ erdžanie a dupot kopýt, nepotrebuješ vidieť, že sú to kone. Opila som sa a sfetovala. Nastúpila som do taxíka s dvomi cudzími chalanmi. Zobudila som sa v parku v takom stave, v akom som bola. Nepotrebujem dôkaz toho, že som bola znásilnená. Proste to viem."

Nechám ho stáť uprostred ulice a rozbehnem sa domov.

---

Keďže sú sviatky, tak dnes je tu extra dlhá kapitolka :-)