Nerieš!

Kapitola 11.

Počká, kým sa vyplačem. Keď už nemám žiadne slzy a iba nasucho vzlykám a trasiem sa, pevne ma drží. Nechápem, ako to robí. Keď mi predtým podal ruku, mala som pocit, že z neho prúdi energia smerom ku mne. Teraz sa mi zdá, ako keby zo mňa čosi odsával. Bolesť, strach, čiernotu. Nechcem ho pustiť. Po toľkých mesiacoch, keď som nedovolila nikomu – dokonca ani vlastným rodičom – fyzický kontakt, je to úľava. Viem však, že ho nemôžem držať donekonečna. Neochotne sa od neho odtiahnem a hlasno si vyfúkam nos.

„Poďme odtiaľto preč," povie potichu. Nechá na stole pár mincí, vezme veci z čistiarne a takmer vybehne na ulicu. Vonku sa zhlboka nadýchne a potrasie hlavou, ako keby práve vyšiel z kina, v ktorom dávali strašidelný film.

„Mrzí ma, že si to musel počuť. Možno som ti to nemala hovoriť," ospravedlním sa mu.

Pozrie na mňa, ako keby netušil, či je ešte v kine a film neskončil, alebo už je v realite.

„Nemá ťa čo mrzieť, chcel som to počuť. Teda, nechcel som počuť, že ťa... že sa ti..." nešťastne koktá a posúva si okuliare na nose. „Proste som len chcel vedieť, čo sa stalo, nech už to bolo čokoľvek, takže sa netráp. Otázka je, čo s tým urobíme."

Teraz na neho ja pozerám, ako keby sa zbláznil. Naskočí mi husia koža a obleje ma studený pot.

„O čom to hovoríš? Aké urobíme? Jednoducho sa to stalo. Bola to moja vina, správala som sa ako hlúpa krava. Pila som. Sfetovala som sa. Nemala som nasadnúť k cudzím ľuďom do taxíka. Veď ja som s nimi predtým tancovala, možno som sa s niektorým pri fľaši aj bozkávala, nepamätám si to. Celý večer som provokovala v tom debilnom tričku s výstrihom. Nechcem s tým nič robiť, len na to zabudnúť a mať zase normálny život. Teda aspoň taký normálny, ako sa za daných okolností dá."

Filip sa ku mne bleskurýchle zvrtne a chmatne ma za rameno.

„Hana, čo to trepeš? Hovoríš o sebe, ako keby si si niečo také zaslúžila."

Oči za okuliarmi má obrovské a rozhnevané. Na okamih mám z neho strach. Primitívny pud sebazáchovy zafunguje a okamžite ho odsotím.

„Prepáč, nechcel som," ospravedlní sa a vidím na ňom, že to myslí vážne. Tiež je v šoku. Tep sa mi pomaly upokojuje. „Neuvedomil som si to, nechcel som ťa tak chytiť. Ja len nechápem, ako si môžeš myslieť, že to je tvoja vina. Nech by si urobila čokoľvek, nikto na svete nemá právo spraviť ti to, čo ti spravili, chápeš? Je to ich chyba, to oni by sa mali vyhýbať ľuďom, nie ty. Mala by si to niekomu ohlásiť, udať ich." S každým slovom si udrie zaťatou päsťou do stehna. Robí to tak rázne, že tam zajtra bude mať možno aj modrinu. „Čo na to povedali vaši? Súhlasili s tým, že to nechajú len tak?" opýta sa šokovane.

„Naši?" škrípavo sa zasmejem. Je to zvuk, ako keby niekto škriabal nechtami po tabuli. „Nechápeš, že som to našim nepovedala?"

Filip otvorí ústa a zase ich zatvorí. Prejde pár krokov hore ulicou a potom sa vráti. Prehrabáva si husté vlasy, až kým mu na hlave nestoja na všetky strany.

„To nemôžeš," vydýchne nakoniec. „Je to trestný čin, musíš to ohlásiť."

„Ale ja to nechcem ohlasovať. Musela by som povedať, čo sa stalo. A ja si toho až tak veľa nepamätám. Musela by som povedať, že som sa správala ako krava, pila som a brala drogy. Čo myslíš, ako by na to na polícii reagovali. Museli by mi vziať vzorky. Myslíš, že som mala chuť nechať sa ohmatkávať nejakou policajtkou, ktorá by sa tvárila nadradene a myslela by si pritom, že som si to zaslúžila? A vieš, čo by to spravilo s našimi? Otca by to zabilo. Doslova. Neprežil by to. Alebo by si ich našiel a uškrtil by ich vlastnými rukami a išiel by kvôli mne sedieť na doživotie."

Snažím sa Filipovi vysvetliť, že toto nie je CSI Trnava, kde sa za štyridsaťpäť minút všetko vyrieši a zlí chlapci pôjdu do chládku a všetci ostatní si budú spokojne žiť naveky. Život je trochu komplikovanejší ako televízny seriál. Pozerám mu rovno do tých veľkých sivých očí, ktoré práve teraz vyzerajú celkom detsky a nechápavo. Pre neho je všetko čierne a biele, dobré a zlé, správne a nesprávne. Lenže on nechápe, že to, čo je správne, pre človeka nemusí byť vždy to dobré.

„O rok zmaturujem a vypadnem zo školy. Možno dokonca aj z mesta. Pôjdem niekam, kde budem môcť začať odznova. Je mi fuk, ako na mňa teraz všetci pozerajú a myslia si o mne bohviečo. Faktom je, že čokoľvek si myslia, je to stále prijateľnejšie, než keby vedeli pravdu." 

Spomeniem si na mamine podozrenie na anorexiu. Porucha príjmu stravy je riešiteľná. Ale to, čo sa stalo mne, je nevratný proces, už nikdy to nemôžem vziať naspäť. Nech mama radšej pozerá články na internete o tom, ako ma prinútiť jesť, nech má pocit, že keď niečo urobí, môže mi pomôcť. Zošalela by, keby vedela pravdu, a nemohla s ňou nič spraviť.

„Dovtedy sa zblázniš. Alebo vyhladuješ na smrť. Alebo umrieš na nedostatok spánku," ukáže Filip na moje tmavé kruhy pod očami. Nedotkne sa ma, zastane mi ukazovákom tesne pred tvárou. Na sekundu si predstavím, aké by to bolo, keby mi prstom prešiel po pokožke na líci. Vôbec to nie je nepríjemná predstava. Obávam sa však, že po tom, ako som ho odsotila, sa ma už neodváži dotknúť.

„Stále lepšie ja, ako ublížiť rodičom," tvrdím zaryto. Som poškodený tovar, je jedno, čo sa so mnou stane. Ale nemusia kvôli tomu trpieť traja ľudia.

„Vanda o tom vie?" opýta sa Filip opatrne.

---

Viaceré ste mi písali, že máte teóriu, čo sa stalo Hane. Nuž, tak trochu tušíte správne, ale zas Hana si veľa vecí nepamätá, takže od nástupu do taxíka po prebudenie v parku sa mohlo stať absolútne čokoľvek :-)

P.S. Príbeh má novú obálku, za ktorú veľmi pekne ďakujem Pink_Unicorn_3 :-)