Nerieš!

Kapitola 32.

Nedokáže mi to vysvetliť. Obracia mobil v ruke, pozerá na neho, ako keby to bol nejaký artefakt z vesmíru. Napokon strčí telefón do vrecka.

„Prepáč, Hana. Nedokážeš si predstaviť, ako veľmi ma to všetko mrzí."

Jeho pohľad stvrdne. Pozerá na mňa, ale zároveň mám pocit, že sa díva kamsi inam, cez moje plece, cezo mňa.

„Je mi úprimne ľúto všetko, čo sa stalo. Ver mi, keby som mohol vrátiť čas, dal by som za to polovicu života, ale nemôžem. Odpusť."

„To je všetko?" vyvalím na neho oči. „Myslíš, že keď sa mi ospravedlníš, len tak ti odpustím a zmetieme to zo stola a... a čo ďalej? Budeme kamoši? Alebo ako si to predstavuješ?"

Mykne plecom.

„Neviem. Ako som ti vravel, už dávno nemám svoj život premyslený. Mrzí ma to." Cúva odo mňa preč, smerom k triede.

„Si zbabelec a klamár!" zakričím na neho.

„Aj v tom máš pravdu," prikývne, posledným raz pozrie na Vandu, potom na mňa a zmizne za dverami triedy.

Vanda vyjavene sleduje celú scénu.

„Takže happyend hodný Rómea a Júlie sa nekonal?" opýta sa uštipačne, ale hlas sa jej chveje.

„Vďakabohu, že sa nekonal," odfrknem. „Rómeo a Júlia na konci zomreli. Napriek všetkému vidím, že môj život je príliš cenný na to, aby som ho zahodila kvôli nemu. Alebo kvôli tebe."

Zvrtnem sa na päte a nechám ju stáť s otvorenými ústami v strede chodby.

Istým spôsobom mi to pomohlo. Potrebovala som zistiť, čo sa mi stalo, aby som sa s tým dokázala vyrovnať. Je príliš neskoro na to, aby som išla na políciu, aj tak si nedokážem predstaviť, že by som svedčila proti Filipovi. Bolo by to len jeho slovo proti môjmu. Ani nemám dôkazy. Ešte aj ten taxikár si to pamätá inak, že ma odviezol domov, a nie do parku. Asi som len potrebovala pocit ukončenia, nejaké vysvetlenie. Človek je väčšinou racionálny tvor, dokáže sa vyrovnať so všeličím, ak porozumie tomu, prečo sa to stalo.

Mne sa to stalo preto, lebo som si nedávala pozor, bola som neopatrná, pila som a verila som nesprávnym ľuďom. Ani tak som si nezaslúžila to, čo sa mi stalo, ale už to nemôžem zobrať späť. Musím sa len pohnúť dopredu.

Postupne nachádzam zase sama seba. Začínajú ma baviť knihy. Občas si pozriem telku, aby som dobehla obľúbené seriály. Párkrát som odložila čiernu a sivú a vyskúšala som si staré oblečenie. Dní, keď je farebná Hana späť, je čoraz viac.

Hoci je Filip pôvodca všetkého, aj tak mi istým spôsobom pomohol. Keby ma nebol nútil nájsť pravdu, nikdy by som sa z toho nedostala. Lepšie spím, netrápia ma nočné mory, pretože už viem, že monštrum neexistuje. Namiesto neho je len veľmi zakomplexovaný nešťastný mladý chalan, ktorého by som za iných okolností bola milovala.

S dostatkom spánku sa dokážem lepšie sústrediť, známky v škole sa rapídne zlepšujú. Opäť nachádzam potešenie v mojej obľúbenej matematike. A keď už nevyzerám ako strašidlo, aj ľudia sa ku mne správajú inak. Mám s kým sedieť pri obede, poklebetiť cez prestávku. Život sa pomaly, ale iste vracia do starých koľají. Filipovi sa vyhýbam. Alebo sa možno vyhýba on mne. Nechodí na obedy, cez prestávky nevychádza z triedy. Zas a opäť ho zachytím, ako sa ponáhľa zo školy s notesom pod pazuchou.

„Môžem ťa odprevadiť domov?" opýta sa ma z ničoho-nič Dominik, keď si dnes po škole balím knihy do tašky.

„Uhm, jasné, prečo nie?" Nervózne si zastrčím vlasy za ucho a potom ich zase vrátim späť.

Kráčame vedľa seba po ulici, Dominik po mne pokukuje, ja sa dívam pod nohy, pretože netuším, čo so sebou. Už tak dlho sme spolu nehovorili.

„Premýšľal som, či by sme niekedy nevybehli spolu do kina. Len tak, my dvaja, čo povieš?" vytlačí zo seba nakoniec.

Prekvapene na neho pozriem.

„To myslíš vážne?"

„Iste. Bolo to také čudné, kým si sa správala ako... no proste kým si to nebola ty. Ale chýbala si mi. Často som sa s tebou chcel rozprávať, ale nedalo sa. Pôsobila si, že nechceš, aby sa k tebe niekto približoval."

Ešte pred pár týždňami by som obetovala čokoľvek, aby mi toto Dominik povedal. Tak strašne som ho potrebovala. Stisne mi srdce, keď si spomeniem na Filipa. Jemu nevadilo, že sa správam čudne, aj tak stál pri mne a nebál sa ku mne priblížiť, aj keď som ho odháňala. Lenže Filip tu už nie je. Nie ten, ktorého som mala rada. To bola iba falošná verzia. Ostal tu iba ten, ktorý klame a ubližuje.

„Prečo nie? V kine som nebola už strašne dávno."

Na konci ulice je malé papiernictvo. Práve prechádzame okolo, keď sa otvoria dvere a vyjde z nich Filip s novým notesom v ruke. Ešte z neho trčí pokladničný blok. Zbledne a silnejšie zovrie notes. Dominik si ho len zbežne premeria, no inak mu nevenuje pozornosť. Filip tam stojí ako primrznutý. Nenávidím ho a rada by som mu ublížila tak, ako ublížil on mne. Aby vedel, ako bolí zrada.

Chytím Dominika pod pazuchu a pritisnem sa bližšie k nemu.

„Vlastne, kino je ohromný nápad," poviem dosť nahlas na to, aby ma Filip počul. „Čo takto v sobotu?"

Dominik si ani nevšimol, že pri tom nepozerám na neho a nadšene prikyvuje.

„Vyzdvihnem ťa?"

Len čo zájdeme za roh, skontrolujem, či za nami nejde Filip, ale vzduch je čistý. Okamžite Dominika pustím.

„Vieš čo, teraz mi napadlo, že na sobotu už niečo mám," poviem zase normálnym hlasom. „Necháme to na inokedy, dobre?"

„Ako povieš."

Doma sa natiahnem oblečená na posteľ a zízam do plafóna. Srdce mi ešte stále bije rýchlejšie pri spomienke na stretnutie s Filipom. Dúfam, že aj on na to myslí a poriadne ho to trápi.

Zrejme sa nemýlim, pretože vzápätí mi príde smska. Filip.

„Viem, že som kretén, klamár a urobil som, čo som urobiť nemal, ale prosím, skôr než niekam pôjdeš so svojím frajerom, opýtaj sa ho, čo robil vtedy v noci on."

---

Ospravedlňujem sa za dlhý výpadok. Už ostáva do konca len pár kapitol, takže sa posnažím pridávať častejšie a pravidelnejšie, aby som vás už veľmi nenaťahovala. Ideme do finále :-)