Nerieš!

Kapitola 34.

Ide mi roztrhnúť hlavu od toho, ako mi v nej pulzuje krv.

'No tak, povedz to už konečne,' súrim ho v duchu, ale navonok sa tvárim, že všetko viem a iba si to potrebujem utvrdiť. Je to vážne ťažké.

„Tá noc bola naozaj šialená," vzdychne, ako keby sme sa bavili o nejakom filme a porovnávali si dojmy z kina. Nepritakávam, čakám. Nech sa len pekne podusí.

„Hana, ty to vôbec nechápeš. Tak strašne som ťa chcel. A to teplo... Všetky ste chodili povyzliekané, nevedel som, kam skôr pozrieť, a ty si stále hovorila nie."

V žalúdku sa mi búri kyselina. To snáď nemyslí vážne? Toto je jeho vysvetlenie?

„Veľa sme pili, ani tie tabletky neboli najlepší nápad. A ty... tancovala si s nimi, flirtovala si. Už sa to nedalo vydržať, myslel som, že sa zbláznim. Musel som ísť domov."

Teraz to príde, pomyslím si a v duchu sa proti tomu obrním.

„Nikdy som nemal problém s tým, že sa ku mne pridala Vanda, ale vtedy to bolo iné. Rozprávali sme o tebe, ako si sa odviazala a ako si s tými dvomi nastúpila do taxíka. Vanda si stále robila starosti, či ťa v aute neobťažujú, alebo či nie si tak mimo z tých drog, že si si ich nepomýlila so mnou... V jednom kuse mlela o tom, že ťa nemala nahovoriť na tričko s výstrihom. Nedokázala sklapnúť. Privádzalo ma to do nepríčetnosti. Potom začala o tom, že to asi medzi nami veľmi dobre nefunguje a že sa tvárim nejako čudne. Položila mi ruku na koleno. Veď vieš, Vanda je taká, vždy sa všetkých dotýka, keď rozpráva. Inokedy si to ani nevšimnem, ale v ten večer... ako hovorím, bolo to šialené. Pozeral som sa, ako sa jej hýbu ústa, ale už som nepočul ani slovo. Posúvala ruku stále vyššie, asi aj ona bola opitá."

Som v šoku, hoci jeho príbeh ani trochu nemieri tým smerom, ako by som bola čakala.

„Naši neboli doma. Vystúpili sme na rohu ako obyčajne a... a išli sme ku mne." Odvráti hlavu a hlas sa mu zlomí. „Hana, prisahám, že sa to stalo iba jediný raz a aj to som bol opitý pod obraz boží. Preto som ti nedvíhal telefón. Preto ti to Vanda nebrala. Nikdy si neodpustím, čo sa ti stalo, pretože to bolo kvôli mne."

Naozaj sa mu v očiach lesknú slzy.

„Urobil som obrovskú chybu. Miloval som ťa, mal som na teba počkať."

Aj mne už tečú slzy. Už chápem, prečo sa mi Vanda vyhýbala. Za mojím chrbtom sa vyspala s mojím frajerom, keď sa mne diala najhoršia vec v mojom živote. Len jedno mi nejde do hlavy – sľúbila mi, že sa pokúsi vyžehliť to s Dominikom v taxíku, aby na mňa nebol nahnevaný. Ibaže sa mi zdá, že robila presný opak.

„Prepáč mi to, Hana, prepáč mi to." Teraz už celkom neskrývane plače.

„Vanda prisahala, že to nikomu nepovie," pokrútim hlavou smutne. „Sľúbila mi, že o tom, čo sa mi stalo nepovie ani živej duši."

Dominik pokrčí plecom.

„Ale mne mohla, nie? Veď sme vždy boli trojka, hovorili sme si všetko."

„Ale toto nebola vec, o ktorej by ona mala rozhodnúť, komu ju prezradiť a komu nie. Bola by som ti to povedala sama, možno by to bolo všetko inak, keby si pri mne vtedy stál. Lenže Vanda ti to vykotkodákala, ty si sa mi obrátil chrbtom a môj život skončil v žumpe." Rastie vo mne spravodlivý hnev.

„Máš pravdu, zachoval som sa ako zbabelec. Nedokázal som prehltnúť, že sa ťa dotýkal niekto iný, že ti to urobil... v parku," precedí cez zuby so sebazaprením. „Hneval som sa na teba, že si to dopustila a hneval som sa na seba, že som to dopustil ja."

Urobí krok ku mne, snaží sa ma pohladiť po lakti. Uhnem. Nechcem, aby sa ma chytal. Už ho nechcem nikdy vidieť.

„Čo sa stalo potom?" opýtam sa chladne.

„Po čom?"

„Veď vieš... ráno, keď Vanda od vás odišla."

„Vanda neodišla ráno. Vlastne to celé trvalo iba krátko. Poprosil som ju, aby išla domov, nezniesol by som, keby ešte aj prespala u mňa v posteli. Oľutoval som všetko okamžite potom, ako sa to stalo."

„Takže potom odišla? Kontrolovala aj mobil?"

Zamyslí sa.

„Asi áno. Pozerala, koľko je hodín."

„Takže musela vidieť, že som jej volala."

„Iste. Volala ti predsa naspäť. A išla za tebou."

„To si mýliš. Stretli sme sa až na druhý deň."

Zmätene si šúcha čelo.

„Možno si to pletiem, dosť som pil. Ale zdá sa mi, že som pozeral von oknom a ona telefonovala. Dovtípil som sa, že s tebou, pretože aj ja som mal neprijatý hovor. Telefón mi zvonil v nohaviciach na zemi, kým... no veď vieš," začervená sa. „Nedokázal som ti zavolať, hanbil som sa. No a potom mi Vanda povedala, čo sa stalo a už som ti nedokázal zavolať vôbec."

Premýšľam. Bola som celkom mimo, ale som si istá, že mi Vanda nevolala naspäť.

„A potom?"

„Potom už nič. Osprchoval som sa a zaspal."

„Takže si mi nevolal, ani si za mnou nešiel?"

„Nie," zavrtí hlavou.

„Nechápem to."

„Ja viem, ani ja nechápem..." zase sa ma snaží dotknúť.

„Nie, nerozumieš mi. Nechápem to. Nebol to ten boxer, ani taxikár, ani ty, a napriek všetkému začínam veriť tomu, že ani Filip. Tak kto potom?"

Dominik na mňa zmätene pozerá.

„Netuším, o čom hovoríš."

Mávnem rukou. Už ho nepotrebujem. Bez pozdravu sa obrátim a kráčam proti vetru domov. Už mi zostáva iba jedna osoba.

Zdá sa mi, že človek, s ktorým som hovorila ako s prvým, by mal byť aj posledný, pretože má zrejme vysvetlenie toho, čo sa naozaj stalo.

---

Už sme takmer na konci, ostáva iba jeden človek, jedno priznanie. Ibaže sa môže stať, že ani to nikam nepovedie a Hana bude opäť na začiatku začarovaného kruhu :-) Ďakujem vám, že stále čítate, komentujete a píšete mi, aj keď mi pri tomto príbehu trvá pridanie každej kapitoly nekonečne dlho :-)