Nerieš!

Kapitola 1.

O štyri mesiace neskôr

V podniku je hrozný hluk. Vzadu v temene mi začína pulzovať bolesť. Dúfam, že nezačína jedna z mojich migrén, pretože dnes sa mi to vôbec nehodí. Pokývam prázdnym pohárom na potetovaného barmana. Je mu absolútne fuk, či mám alebo nemám osemnásť. Jediné číslo, ktoré ho zaujíma, je hodnota bankovky, ktorou mu zaplatím. Zahniezdim sa na vysokej barovej stoličke a takmer z nej spadnem. Panebože, som opitejšia, než som čakala. Zasmejem sa, hoci to vôbec nie je smiešne. Hlúčik dievčat vedľa mňa mi venuje kolektívny odsudzujúci pohľad. Zagánim na ne. Privilegované, obľúbené, pekné a sprosté, tak to povedal Filip, nie? Nie, nie sprosté, ale obmedzené. Nepochopili môj súkromný čierny humor. Som opitejšia, než by som čakala. Nikdy v živote by som totiž nečakala, že budem niekedy totálne na mol. Ale tak to už chodí. Človeku sa stávajú veci, ktoré by nikdy nečakal. Napriek tomu, že do seba lejem jeden drink za druhým, mám v ústach stále nepríjemné sucho.

„Počula som, že sa dala k satanistom," snaží sa šepkať jedna z tých privilegovaných. Zrejme nepochopila koncept slova šepkanie, pretože to šepká tak nahlas, že ju počujem aj ja, dokonca aj v tomto hluku. Znovu sa hlúpo zasmejem a vylejem si trochu pitia na tričko. Dofrasa. Nemotorne sa to snažím vysušiť vreckovkou, ale veľmi to nepomáha. Zošuchnem sa zo stoličky, snažím sa zaostriť a neisto vykročím smerom k záchodom. Točí sa mi hlava a napína ma na zvracanie. Prečo som vlastne tu? Prečo som toľko pila? Neviem si spomenúť. Myšlienky sa mi točia do kruhu spolu s plafónom, nedokážem ich zachytiť. Aha, vlastne už viem, prečo som pila. Aby som na nič nemusela myslieť, aby som si nemusela spomenúť.

Opriem si rozpálené čelo a studený plech kabínky. Je to príjemné, užívam si ten pocit. V poslednom čase sa mi nedeje práve veľa príjemných vecí, ale, ak mám byť úprimná, môžem si za to sama. Keď mi niekto začne búchať na dvere, aby som už vypadla, neochotne vyjdem von.

„Konečne! Nie si tu sama!" vrazí dnu jedno dievča, len čo je kabínka voľná.

Opriem sa rukami o umývadlo a pozriem do zrkadla. Nemôžem nikoho obviňovať z toho, že si o mne myslia, že som satanistka. Kedysi hnedé vlasy sú teraz čierne s modrými koncami, v každom uchu sa trblieta pírsing, čierny rolák, čierna sukňa, hrubé vzorované pančuchy a čižmy s hrubou podrážkou. Len pleť mám bielu ako to porcelánové umývadlo predo mnou. Pokojne by som mohla byť upírka. Bolo by omnoho romantickejšie, keby si o mne šepkali, že som vampírka a nie satanistka. Na druhej strane, asi mi už ani nemôže byť ukradnutejšie, čo si o mne kto myslí.

Opláchnem si tvár studenou vodou a svet sa trochu prestane točiť. Zaškúlim na mobil, je takmer jedenásť. Hádam by som už konečne mohla ísť domov, už by tam mohol byť pokoj.

Vytackám sa z vécok a zúfalo premýšľam, kde som sedela, aby som si mohla odtiaľ zobrať bundu.

„Dokelu, viem, že to bolo niekde naľavo," mrmlem si pod nos ako šialená. „Alebo napravo?"

Točím sa ako veterník. Potrebujem bundu, vonku mrholí a na október je nezvyčajne sychravo. Možno preto je dnes podnik plný. Asi nebol dobrý nápad ísť sem, ale v poslednom čase sa mi dobré nápady vyhýbajú.

Odrazu sa predo mnou zjavia známe tváre. Vanda, Elena, Sandra, Dominik – chalan, s ktorým som ešte v lete chodila – a ostatní moji bývalí priatelia. Zrejme sú v rovnakom šoku ako ja. Vanda ostane stáť a oči sa jej rozšíria. Ľutuje ma. Vidím to aj na ostatných. Úbohá Hana, chudera Hana. Nech si to strčia za klobúk. Stačila sekunda a naše úlohy mohli byť celkom opačné. Ja by som tu stála s rozžiarenou pokožkou a lesklými vlasmi, obklopená kamarátkami a istotou a ľutovala by som Vandu.