Nerieš!

Kapitola 26.

„Nemôžeme tu sedieť donekonečna," šomrem, pretože ma oziabu ruky. „Možno dnes ani neslúži. Alebo stojí na inom stanovisku."

„Len vydrž," upokojuje ma Filip. „O siedmej sa menia služby. Všetky taxíky musia prísť sem, aby sa vymenili šoféri. Ak neslúži teraz, tak o siedmej začne."

Schovávame sa v podchode kúsok od stanoviska žltých taxíkov, aby sme na neho mali dobrý výhľad, ale aby nikto nevidel nás. Filip ma presviedčal, že sem pôjde sám, no už keď som sa do toho pustila, musím to dotiahnuť do konca. Chcem ho vidieť na vlastné oči. Tú sviňu, ktorá mi to urobila. Dúfam, že budem mať toľko rozumu, aby som sa na neho nevrhla a nevyškriabala mu oči. Som plná nervóznej energie. Na rozdiel od toho, keď sme išli za Mirom, sa už vôbec nebojím. Keď človek každý deň dostáva rany, asi trochu otupie.

K obrubníku zatiahne ďalší taxík a vystúpi z neho silnejší štyridsiatnik.

„Je to on?" šepne Filip. Nozdry sa mu trepocú.

Privriem oči a snažím sa spomenúť si na tú noc. Plešina, pupok a bradavica.

„Nie, tento má priveľa vlasov."

Filip sa upokojí.

„Počuj, Hani, keď si bola včera u nás, nevšimla si si tam taký hnedý zošit?"

„Asi nie, prečo?"

„Len tak, mal som v ňom poznačené nejaké veci a neviem ho nájsť."

„Prepáč, nevidela som ho."

Autá sa radia za sebou ako dlhý žltý had.

„To je on!" vykríknem a okamžite si zakryjem ústa rukou. „To je on," zopakujem potichšie. Srdce mi tlčie ako šialené. Nebola som si istá, či ho spoznám, ale rozoznala som ho na prvý pohľad. Súka sa z taxíka, napravuje si opasok pod obrovským bruchom. Príde mi trochu nevoľno.

„Hana, nemusíš to robiť." Filip takmer prosí. Sám vyzerá, že mu nie je najlepšie.

Schmatnem ho za rukáv.

„Čo teraz? Ideme podľa plánu?"

Dohodli sme sa, že ak by nastupoval do služby, požiadame ho o jazdu. Dáme sa doviezť k parku a keď pôjdeme okolo, budem tvrdiť, že mi je zle, nech ma vyloží. Potom to na neho vybalím. Ak by sa čokoľvek stalo, môžeme utiecť. Alebo utečie on, čím vlastne všetko prizná.

„Ale iba ak to chceš ty."

„Chcem," prikývnem a potiahnem ho za sebou.

Zdá sa však, že budeme musieť upraviť plán, pretože mu končí služba, takže nás nikam neodvezie.

„Asi by bolo hlúpe urobiť to ako vo filme, nasadnúť do taxíka a povedať šoférovi, aby sledoval toho tlstého chlapa, však?"

Filip sa uškrnie.

„To bol pokus o vtip?"

„Tak trochu. Začínam pociťovať hystériu."

Naozaj sa vo mne čosi vzdúva ako vlna, mám pocit, že ak sa okamžite niečo nestane, explodujem.

Filip premýšľa, snaží sa rýchlo prísť s novým nápadom.

„A čo keby...?"

Vtom sa k taxikárovi priblíži mladé dievča, približne v mojom veku. Chlap sa na ňu smeje. Oprie sa o auto a založí si ruky na prsiach. Dievča od neho niečo chce, on len krúti hlavou.

„Preboha, dúfam, že nechce, aby ju odviezol domov," vydesím sa. Vonku sa zmráka, o chvíľu bude celkom tma.

„To je hlúposť, je tu kopec voľných taxíkov, prečo by prosíkala práve jeho?"

Myknem plecom. Ja nie som šachistka ako Filip, nepremýšľam na tri ťahy dopredu.

Z nejakého dôvodu nakoniec chlap vyhodí ruky do vzduchu a teatrálne otvorí dvere na aute. Dievča sa usmeje a nastúpi.

„Čo to dopekla..." šomre Filip, ale nedokončí vetu, pretože sa rozbehnem k taxíku. Je mi fuk, že zo seba urobím blázna, aj to, že to dievča vôbec nepoznám. Poháňa ma len myšlienka na to, ako som tam sedela ja a čo sa mi napokon stalo. Nech na mňa pokojne poštve všetkých svojich pochybných kamarátov z mokrej štvrte. Teraz sa všetci dozvedia, čo je to za človeka.

„Že vám zo seba nie je zle!" vykríknem, keď zadychčaná dobehnem k taxíku. „Nechápem, ako si môžete myslieť, že sa vám to všetko prepečie. Možno ostatné sa boja niečo povedať, ale ja už nemám strach."

Taxikár zamrzne uprostred nastupovania a vyvalí na mňa oči. Dievča na zadnom sedadle na mňa vyjavene zíza.

Schmatnem kľučku a otvorím dvere.

„Vystúp," kážem jej. „Buď rada, že si s týmto človekom nikam nešla."

Robím fantastické pouličné divadlo. Čumia na mňa všetci vodiči, aj okoloidúci. Keby som vyberala vstupné, mohla by som si kúpiť novú identitu na Bahamách.

Taxikár sa tvári zmätene, dievča na sedadle pozerá raz na neho, raz na mňa. Hlava jej behá ako na tenisovom zápase.

„Oci, o čo tu ide?" opýta sa napokon a vystúpi z auta.

---

Zase som maród, čoho jediná výhoda je, že môžem cez deň písať :-) Takže nová kapitola dnes a aj (ak do rána nevypustím dušu:-D) zajtra :-)