Nerieš!

Kapitola 31.

„Filip, verila som ti, ako nikomu na svete." Do očí sa mi tlačia slzy. „Nechápem, ako si ma v tom mohol nechať. Ako si mi mohol posielať tie nechutné smsky, keď si vedel, ako ma to bolí. Naozaj ti to všetko stálo za to, aby si na päť minút vyzeral ako hrdina?"

„Hana," vykročí ku mne, keď vidí, že už plačem.

„Nechytaj sa ma. Už nikdy viac, rozumieš?"

„Daj mi aspoň šancu, aby som ti to celé vysvetlil."

Keď už hovorím o smskách, napadne mi jedna vec. Skúšala som volať na číslo, z ktorého prišli. Vždy to zvonilo, ale ani raz sa nikto neohlásil. Vytiahnem mobil, vytočím to číslo ešte raz. Srdce mi prudko tlčie, ako keby od toho jediného zazvonenia záležal osud celej planéty. Tak trochu záleží. Mojej planéty.

Kúsok odo mňa sa ozve cvrlikanie telefónu. Filip sa zmätene obzerá, ale Vanda stojí so založenými rukami.

„Na mňa nezízaj, ide to z tvojho vrecka," ukáže na neho.

Filip sa zamračí a prešmátra si mikinu. Musí byť dobrý herec, pretože sa tvári, ako keby naozaj nevedel, že má so sebou mobil. Vytiahne z vrecka telefón, ktorý vyzváňa ostošesť.

„Nie je môj," vytlačí zo seba, bledý ako smrť.

„Prestaň už klamať. Čítala som denník, zavolala som na číslo, z ktorého mi prišli oplzlé smsky. Koľko dôkazov ešte potrebujem? Si obyčajný chudák, Filip. Nemusíš sa tváriť, že si to nebol. Nepôjdem na políciu, aj tak nemám dosť dôkazov, ale už ťa nikdy v živote nechcem vidieť. Nikdy."

„Nie je to moje, musíš mi veriť. Mali sme hodinu s Vrchákom, vždy nás donúti odložiť mobily do šuplíka v katedre a zamkne ich."

„No bože, tak si odložil ten svoj a druhý si si nechal pri sebe."

„Hana, premýšľaj trochu. Veď to vôbec nedáva zmysel. Prečo by som nosil pri sebe mobil, z ktorého by som niekomu raz za mesiac poslal smsku? Okrem toho, čítala si to predsa," potrasie zápisníkom. „Nie je to denník, je to len príbeh. Nedošlo ti, že posledné odstavce nesedia? Taxikár predsa hovoril, že ťa vysadil pri parku a čakal s tebou, ale nikto po teba neprišiel. Písal som to len ako poviedku, niekedy mi to pomáha, aby som si utriedil myšlienky. Vzniklo to ešte predtým, ako sme spolu išli za taxikárom, pamätáš? Už vtedy si ho mala u seba v taške a nevedela o tom. Preto som nevedel, že ťa odprevadil domov, preto je ten príbeh nesprávny. Keby som to naozaj urobil tak, ako je to napísané tu," zaťuká prstom na tvrdý obal, „taxikár by ma musel vidieť, keď som po teba prišiel. Fakty sú pravdivé, teda aspoň tie, ktoré sme sa dozvedeli pri spoločnom pátraní, ale zvyšok je fikcia. Pamätáš, ako som ti vravel, že najlepšie príbehy sú také, v ktorých je deväťdesiat percent pravdy a desať percent lži? No tak moja úloha v tom príbehu je tá lož, aby to bolo napínavé, pretože netuším, kto ti to urobil. Okrem toho myslíš, že by som bol taký hlúpy, že by som to fakt spáchal a potom si o tom čmáral do denníka a nechal to povaľovať po izbe?"

Pošúcham si čelo. Neviem, čo si mám myslieť. Pred chvíľou vyzeralo všetko také jasné, ale odrazu nie je. Filip má pravdu, koniec príbehu nesedí, taxikár to rozprával inak.

„Prečo si mi potom klamal, že si nebol v tom bare?"

„Neklamal. Ja som len nepovedal celú pravdu."

„Nepovedať pravdu je to isté, čo klamať. Ako spisovateľ by si to mal vedieť, keď už sa toľko hráš so slovíčkami."

„Prepáč," zvesí plecia. „Máš pravdu, bol som tam. Ale prisahám, že som ťa tam nesledoval. Bolo to v období, keď som odložil svetre a hrubé okuliare. Noví kamoši ma volali von, súhlasil som. Netušil som, že tam budeš. Mali ste predsa s Vandou ostať doma, pamätáš?"

To je pravda, spomínam si na to, ako ma Vanda presvedčila, aby sme tam išli.

„Je pravda, že si sa mi vždy páčila. Bol som do teba zamilovaný, nepopieram. Ale nie som žiaden chudák, ktorý by ťa musel sfetovať, ani stalker. Proste som tam len bol a videl som, ako sa bavíš. Neodvážil som sa ti prihovoriť, pretože si tam bola s ľuďmi, ktorí by ma rozšliapli pod topánkou ako hmyz. Proste iná liga. Videl som, ako tancujete a že si opitá. Doteraz si dávam za vinu, že som nič neurobil, ale nemohol som. Nemal som žiadne právo, chápeš?"

Hoci si to nechcem priznať, chápem ho.

„Každý deň sa zožieram a trápim sa myšlienkou na to, že keby som nebol zbabelec, nemuselo sa ti nič stať."

Aj Filipovi sa do očí hrnú slzy.

„Hana, neurobil som ti to, ale istým spôsobom za to môžem. Preto som napísal tú poviedku, lebo sa cítim vinný, ako keby som to spravil. Nepomohol som ti, neurobil som pre teba nič, a to je rovnaké, ako keby som to spáchal."

Spod okuliarov sa mu kotúľajú veľké kvapky a tečú okolo úst, ktoré vyzerajú ako zátvorky.

Tak strašne mu chcem veriť.

„Filip, aj keby si mi teraz hovoril pravdu... ako je možné, že si mal vo vrecku ten telefón?"