Nerieš!

Kapitola 28.

„Pamätáte si, komu som volala?" srdce mi bije rýchlo ako kolibríkovi. Možno sa už konečne dozviem, čo sa vlastne stalo.

Na moje sklamanie iba pokrúti hlavou.

„Tak kto teda po mňa prišiel?"

„Nikto."

Čakala som akúkoľvek odpoveď, ale toto určite nie.

„Akože nikto?" Nechápem. Mám sa snáď vrátiť k teórii o tom, že som duševne chorá a niečo som si urobila sama a vôbec si to nepamätám?

„Ako hovorím. Skúšala si volať na rôzne čísla. Vytáčala si stále dokola, ale nikto ti to nebral. Nakoniec si súhlasila, že ťa môžem odviezť domov. Už si nevyzerala, že sa ti chce vracať. Naložil som ťa do taxíku a vyložil na adrese, ktorú si mi dala."

Obzerám si ho, snažím sa rozoznať, či mi neklame, ale nevyzerá na to. Vôbec mi už nepripadá ako tlstý slizký chlap, ktorý poškuľuje v spätnom zrkadle po mladých dievčatách, ale ako ustarostený otec mladého dievčaťa, ktorý si robí obavy o cudziu dcéru. Tak trochu mi pripomína môjho otca.

„Takže ste ma normálne zaviezli domov a videli ste, ako som otvorila vchodové dvere a vošla dnu?" uisťujem sa. Nič mi nedáva zmysel.

„No, nie tak celkom. Vyložil som ťa pred domov, ale nečakal som, až si odomkneš. Stačilo mi, že si vošla za bránku," škriabe sa na lysej hlave a hovorí takmer ospravedlňujúco. „Bolo nadránom, končila mi služba, už som mal toho dosť."

„Iste, len som sa pýtala. Vôbec to nie je vaša vina. Aj tak ďakujeme, že ste si na nás našli čas. A tiež vďaka, že ste tam so mnou vtedy čakali."

„Za máličko," usmeje sa.

S Filipom sa rozlúčime a poberieme domov.

„Hej," skríkne na mňa ešte taxikár. „Prečo si ma vlastne hľadala? Stalo sa vtedy v noci ešte niečo?"

Iba potrasiem hlavou a zakývam. Konečne nastúpi do auta aj s Denisou a odchádzajú preč.

„Ja to celé vôbec nechápem," hovorí Filip a prudko gestikuluje rukami. „Ako ťa mohol vyložiť pred domom a ty si sa zobudila v parku?"

„Ja neviem."

„Naozaj si nepamätáš nič? Ani to, komu si volala? Ani že ťa vyložil pred domom? Alebo čo bolo potom?"

„Naozaj. Prečo by som potom pátrala po tom, ako to bolo?"

Filip sa poškriabe po hlave.

„Nemáš doma nejaké problémy? Možno si ich len projektuješ do nejakej inej udalosti, aby si si nemusela pripustiť, že sa niečo deje u vás."

Zastanem. Cítim sa, ako keby do mňa vrazil blesk.

„To nemyslíš vážne?" neveriacky na neho pozerám. „Chceš mi naznačiť, že som si to celé iba vymyslela, aby...aby... Ani neviem prečo. Prečo by som si vymýšľala takú hroznú vec?" hystericky zvyšujem hlas.

„Netvrdím, že si si to vymyslela. Len možno sa ti stalo niečo iné, na čo by si radšej zabudla, tak si to vypustila z hlavy a tvoj mozog si myslí, že sa stalo niečo iné."

„Akože mi ublížil niekto doma a ja sa teraz snažím oklamať seba aj teba, že mi to urobil niekto iný, aby som kryla otca alebo tak? To si fakt myslíš? Ak áno, tak si riadne vedľa. Môj otec je úžasný človek, najlepší na svete, nikdy v živote by mi ani vlások neskrivil."

Filip sa navidomoči scvrkáva a vyzerá skutočne nešťastne.

„Hana, tak som to nemyslel."

„Ale myslel."

„No dobre, tak myslel, ale nebolo to nič osobné voči tvojmu otcovi. Snažím sa len prísť na racionálne riešenie toho, čo sa naozaj stalo. Pretože ak ti nič neurobili tí chalani z boxklubu, ani taxikár, dokonca ťa vraj odviezol domov, tak potom vážne neviem."

„Ani ja, ale ak niečo viem, tak to, že mi to neurobil nikto z mojich blízkych."

Stojíme oproti sebe a jačíme na seba ako nepríčetní. Filip sa spamätá prvý.

„Prepáč," sklesnuto si posunie okuliare na nose. „Prečo vždy musíme skončiť takto? Nech sa akokoľvek snažíme, vždy nakoniec na seba len kričíme."

„Pretože si tak neuveriteľne tvrdohlavý, že sa s tebou nedá baviť normálne. Ak si raz niečo vezmeš do hlavy, ideš za tým, aj keby si mal po všetkých pošliapať."

Spľasne. Privrie oči za okuliarmi.

„Máš pravdu, Hana, absolútnu pravdu. Ty nie si tá, ktorá má problém, ale ja. Nikdy som si to neuvedomil. Vždy som sa cítil ukrivdený, že veci mi nevychádzali podľa plánu, ale to asi nikomu, však? Život nejde podľa predpísaného programu, nie je to rovnica. Jeho cieľom nie je nájsť riešenie, ale žiť ho."

Hovorí to potichu, nerozoznám, či slová adresuje viac sebe alebo mne.

Prehrabne si prstami vlasy vlhké od drobného mrholenia. Ostanú mu v nich lesklé chodníčky.

„Filip, ty tiež nie si veľmi šťastný, však?" dopne mi.

Klesnú mu ramená.

„Nie. Nech robím, čo robím, tak sa necítim tak, ako by som sa mal, alebo chcel. Už sa v ničom nevyznám. Stále sa cítim zaseknutý medzi tým, kým by som chcel byť, mal byť a kým som. Dúfal som, že keď sa zmením, vymením účes a sveter a koníčky a kamarátov, budem sa cítiť lepšie, ale tak to asi nefunguje."

Vždy som si myslela, že ho dobre poznám, ale mýlila som sa. Možno som poznala jeho zvyky, záľuby, fóbie a obľúbené jedlá, ale človek je omnoho viac, než len suma jeho vonkajších prejavov. Prvý raz som konečne nakukla za Filipovu oponu a vyzerá byť rovnako stratený, ako ja.

Zvyšok cesty sa nehádame. Kráčame mlčky, každý z nás zaujatý vlastným trápením.

Doma sa osprchujem. Napriek všetkému, čo sa stalo, sa cítim lepšie. V hlave už nemám takú príšernú hmlu. Dokonca sa donútim vyložiť z tašky zošity a knihy, aby som sa poriadne nachystala na zajtrajší deň. Vykladám dejepis a geografiu, slovenčinu a matiku. Doteraz som ich nosila nahádzané len tak, bez ohľadu na to, či sme ten predmet v ten deň mali alebo nie. Bolo to jednoduchšie, ako si pamätať, ktoré mi treba a ktoré nie. Keď vyberám angličtinu, k zadnej strane zošita je prilepená akási kniha. Nie kniha, ale iný zošit. Hnedý, v tvrdých doskách. Spomeniem si na to, ako som u Filipa zhodila veci zo stola a potom všetko hádzala do tašky. Omylom som ho tam musela vložiť spolu s mojimi vecami.

Položím ho na kraj stola a urobím si mentálnu poznámku, aby som mu ho zajtra vrátila. Osprchujem sa a prvý raz po mesiacoch mám chuť rozprávať sa s našimi. Navečeriame sa spolu a mama spokojne pozerá, ako mi z taniera miznú rožky so šunkou. Oblečiem si obľúbené pyžamo a ľahnem si do postele. Nemôžem zaspať. Myslím na Filipa a na to, že ani on nie je šťastný. Tiež by som mu rada pomohla. Pohľad mi zablúdi k jeho zošitu. Nie, to nemôžem urobiť, sú to jeho súkromné zápisky. Na druhej strane, on mi tiež neustále vŕta do života s dobrými úmyslami.

Chvíľu bojujem sama so sebou. Nakoniec však vyleziem z postele a vezmem si zošit. Veď ho iba prelistujem, možno nájdem niečo, s čím by som mu dokázala pomôcť. Obraciam ho v rukách. Nemá nadpis, je celý hnedý, bez potlače, bez obrázkov, bez mena. Obyčajný, nevinný, anonymný zošit.

Ibaže po prvej strane sa nedokážem odtrhnúť. Oblieva ma studený pot a v žalúdku mám pocit, ako keby sa mi vo vnútornostiach hrabala čiasi ľadová ruka.