Nerieš!

Kapitola 16.

Zobudím sa uprostred noci ako obvykle. Snažím sa zlepiť útržky sna, ktorý ma mátal, ale uvedomujem si, že tentoraz sa mi nič nesnívalo. Prebudila som sa, pretože je na to moje telo navyknuté. Miesto, na ktorom sedel Filip je studené, už je dávno preč, ale pod rukou mi zašuchoce papier. Rozsvietim nočnú lampičku.

„Musel som ísť domov, nechcel som ťa budiť. Pribuchol som za sebou dvere, tak si potom zamkni. Zajtra je sobota, čo keby sme niekam zašli? F."

Vyskočím z postele a utekám do chodby. Dvakrát zvrtnem kľúčom v zámku a vrátim sa pod vyhriaty paplón. Nohy mám trochu ťažké a cítim únavu, migréna ma vždy vyčerpá, ale po bolesti hlavy nie je ani stopy. Som za to vďačná, pretože zvyčajne trvá omnoho dlhšie, kým celkom prejde.

„Vďaka Bohu aj za drobné radosti," napadne mi jeden z obľúbených citátov mojej starej mamy. Nespomenula som si na to už strašne dávno. Možno preto, lebo som sa sústredila iba na to zlé a zabudla som, že nikdy nie je úplná tma. Dokonca aj v najväčšej temnote na oblohe svieti zopár hviezd.

Ráno sa zúfalo snažím držať pocitu, ktorý som mala, keď tu bol Filip, ale je veľmi prchavý. Opäť upadám do depresie.

„Je sobota, nemusím do školy," hovorím si, keď vykúkam z okna do sivej daždivej ulice. „Drž sa aspoň drobných radostí."

Pípne mi sms. Je to ako reflex u Pavlovových psov, telo reaguje na naučený podnet. Srdce sa mi rozbúcha a zvlhnú mi dlane. Čo ak je to zase nejaká nadávka? S malou dušičkou a privretými očami zaškúlim na displej. Našťastie je to iba Filip, ktorý sa pýta, či niekam nevybehneme.

Prepáč, akosi sa mi nechce. Som trochu slabá a nechce sa mi veľmi ani rozprávať, odpíšem.

Poznám jedno miesto, kde môžeš sedieť a byť potichu.

Kostol? :-)

Práve si urobila vtip :-) Nemôže to byť s tebou až také vážne. Obleč sa a počkaj ma na rohu.

Otvorím skriňu, z ktorej na mňa vykuknú úzke bledomodré džínsy, žlté tričko, fialová mikina. Mama mi asi robila poriadok, pretože tieto veci už dávno nenosím a zvyčajne bývajú zatlačené celkom vzadu. Hana, ktorá nosila veselé farby a krátke sukne je preč. Odsuniem farebný komínček a natiahnem si čierne rifle. Siaham po čiernom hrubom roláku, ale potom si spomeniem, ako na mňa ľudia hľadia všade, kam prídem. Spočiatku to bol účel. Obliecť sa tak, aby si ma všimli a hneď sa odvrátili, nevenovali mi pozornosť, označkovali ma ako čudnú a nechali ma na pokoji, nechceli so mnou nič mať. Lenže s Filipom tak nechcem pôsobiť. Nechcem, aby zízali na neho len preto, že je so mnou. Viem, že to nemá rád, netúži priťahovať pozornosť. Určite nie týmto spôsobom.

Urobím kompromis. Natiahnem si bielu košeľu a sivý svetrík. Vlasy si stiahnem do prísneho drdola, aby som zakryla modré konce. Vyzerám trochu ako školáčka z katolíckeho internátu. Stále nenápadná, ale pre zmenu nie odpudzujúca.

Filip už stojí na rohu. Len čo ma zbadá, vykročí mi naproti.

„Kam pôjdeme?" vyzvedám.

„Predsa ako som ti vravel – niekam, kde môžeš sedieť, premýšľať a ak nebudeš chcieť, nemusíš vôbec rozprávať, pretože za teba budú rozprávať iní."

Zháčim sa.

„Stretneme sa ešte s niekým iným?"

„Tak trochu áno," žmurkne na mňa.

Vôbec sa mi nechce, ale vyzerá taký nadšený, že mu nechcem kaziť radosť a nechám sa viesť až do centra. Zastaneme pred barom, v ktorom robia celkom dobrú pizzu. Kedysi, ešte v tom druhom živote, sme sem často chodievali. Odrazu mi to pripadá ako podnik duchov.

„Myslíš, že majú otvorené aj v sobotu ráno?"

V kútiku duše dúfam, že bude zatvorené, nemám chuť posedávať v bare. Nechápem, ako mu mohlo napadnúť, že by sa mi tu páčilo. Myslela som, že na to ma pozná trochu lepšie.

„Jasné, že majú otvorené," zamračí sa Filip a srdce mi klesne. Potiahne ma za rukáv na priechod pre chodcov.

Musím sa zasmiať nad vlastnou hlúposťou. Mala som vedieť, že Filip by v sobotu ráno nestepoval pred barom. Naproti podniku U partizánov stojí Mestská knižnica a Filip mieri rovno k vchodu.

„Ja už asi nemám ani čitateľský preukaz," ošívam sa.

„To nevadí, pôjdeme na môj."

Vnútri sú vysoké stropy, v kúte horia plynové kachle a je tu príjemne teplo. Filip položí žltú kartičku na pult, odložíme si bundy na vešiak. V čitárni je možno tucet žien, v rukách zvierajú knižky a nadšene počúvajú akúsi spisovateľku, ktorá prišla na besedu. Keď prechádzame okolo, zachytím útržky jej reči.

„...spisovateľ musí mať predovšetkým dobrú pamäť, samotná fantázia nestačí..."

Napadne mi, že Filip má veľmi dobrú pamäť. Koľko zážitkov z minulosti mne už vyfučalo z hlavy, zatiaľ čo on si ich do detailu pamätá.

„Ty si vedel, že tu dnes bude beseda?"

„Nie," obráti sa ku mne. „Prečo?"

„Keď si hovoril, že za mňa budú rozprávať iní."

„Myslel som to tak, že je tu mnoho kníh. Každá kniha rozpráva nejaký príbeh. Ak sa ti nechce rozprávať a premýšľať, ak sa ti chce na chvíľu vypadnúť zo svojho vlastného života a z vlastnej hlavy, toto je to správne miesto."

Netuším, či mi tým chce naznačiť, že je to lepší spôsob zabudnutia ako sa opíjať po baroch, tak to radšej nechám tak, pretože sa dosť zahanbím.

Zájdeme medzi vysoké regály s knihami. Naslepo si vyberám tituly, ktoré ma oslovia a zase ich vraciam späť.

„Premýšľal som," zašepká Filip.

„Nad čím?"

„Na tej fotke..." hlas sa mu trochu zadrhne, musí si odkašľať. „...na tej fotke v mobile...všimol som si, že jeden z tých chalanov mal na sebe tričko s logom Boxerského klubu. To nie je hocijaké tričko, ktoré by si si mohla kúpiť v obchode. Myslím, že podľa neho by sme ho vedeli nájsť."

---

Dnes som stihla ďalšiu kapitolu! V strede týždňa!!! :-) Teším sa, lebo ma to začína váááážne baviť :-) Dúfam, že aj vás :-*