Nerieš!

Kapitola 15.

„Čo to robíš? Chceš sa zabiť?" skríkne na mňa, keď ma strhne k sebe.

Pokúsim sa pokrútiť hlavou, ale v tomto štádiu ju mám ako vo zveráku. Cítim tlak zo všetkých strán, ako keby mi ju čochvíľa nejaká oceľová ruka chcela rozpučiť. Pohnúť ňou je rovnako ťažké ako pohnúť vesmírom.

Nenávidím migrény. Vždy prídu v najhoršom čase. Keď som chodievala na základnú školu, často sa mi stalo, že ráno pred písomkou som sa zobudila s bolesťami hlavy. Vyzerala som ako hypochonder, ktorý si vymýšľa, aby sa vyhol testom. Môžem len ďakovať za to, že mám takých skvelých rodičov. Mama mi vždy verila, ani raz na mňa nepozrela podozrievavo, nenadvihla obočie a neopýtala sa „Naozaj?" Namiesto toho ma vzala k lekárovi, urobili mi magnetickú rezonanciu a počas záchvatu migrény vyzeral môj mozog rozsvietený ako Las Vegas.

„Spúšťačom je stres," povedal vtedy doktor a predpísal mi lieky. Niekedy zabrali, niekedy nie, ale keď som vedela, čo je príčinou, snažila som sa stresu vyhnúť. Záchvaty bolesti sa stali zriedkavejšie. V posledných pár mesiacoch sa však stresu vyhnúť nedokážem. Bolesti sa vrátili a sú horšie, než kedykoľvek predtým.

„Máš migrénu," pochopí konečne Filip a viac sa nepýta.

Vezme mi tašku, prehodí si ju cez plece a objíme ma okolo ramien. Pozrie doľava, doprava a ešte raz doľava ako správny chodec, ktorý dodržiava všetky pravidlá, a prevedie ma cez cestu ako vetchú poloslepú starenu.

„Bude to dobré," upokojuje ma. „Dáš si lieky, zatiahneš žalúzie a mama ti dá studený obklad," hovorí mi potichu do ucha.

„Mama nie je doma. Otec išiel na služobnú cestu a zviezla sa s ním. Vrátia sa zajtra napoludnie."

Už sme takmer pri našom dome. Lovím po vreckách kľúče roztrasenými rukami. Filip mi ich jemne vezme z dlane a odomkne. Na prahu zaváha.

„V takomto stave nemôžeš ostať sama," posunie si okuliare na nose, aby sa mu hneď zase šmykli dolu. Vyzerá to komicky, ako keby ich mal priviazané na motúziku, ktorý niekto potiahne zakaždým, keď si ich posunie hore ku koreňu. Sú pekné, moderné, vyzerá v nich dobre, ale nie je to celkom ono.

„Dám si lieky a prejde to," odporujem. Vidím dvojmo a rozmazane. Vykročím k izbe a bedrom vrazím do skrinky pri stene. Raz som čítala, že človek fyzicky nie je schopný vnímať dva rôzne bolestivé podnety. Vždy prevládne ten silnejší. Zisťujem, že článok neklamal. V hlave mi treští tak silno, že náraz si takmer nevšimnem, hoci Filip už len pri pohľade na to skrivil tvár a sykol.

V sekunde sa rozhodne. Položí tašku a svoj batoh na zem a jemne privrie dvere.

„Kde máš lieky?"

„Nemusíš tu so mnou zostávať," bránim sa chabo. Už som sa ho naotravovala dosť.

„Len chvíľu, aby som videl, že si si ľahla a dala tabletky."

Chytí ma za lakeť a odvedie do izby. Pomôže mi vyzuť sa a uloží ma do postele. Z lekárničky vyberie malú škatuľku, vysype si do dlane dve podlhovasté tabletky a podrží mi hlavu, aby som ich mohla zapiť. Zatiahne žalúzie a z kuchyne počujem otváranie chladničky a škrípanie zásuviek mrazničky. Objaví sa pri posteli s vreckom mrazeného hrášku.

„Daj si to na hlavu," káže mi.

„Nemám predsa zlomeninu," usmejem sa krivo. Keď ležím a nehýbem hlavou, cítim sa lepšie.

„Ale minule ti to pomohlo," oponuje a strká mi hrášok do ruky.

S námahou sa snažím zaostriť.

„Kedy mi to pomohlo?" Vôbec si nespomínam. Kedy minule? Mama mi predsa vždy dáva obklad so studenou vodou.

Filip si sadne ku mne a priloží mi zmrazené vrecko na temeno. Je to príšerne ľadové, okamžite mi to umŕtvi všetky bunky na pokožke hlavy.

„Ak mi vypadajú vlasy a už nikdy nenarastú, budeš ma mať na svedomí," zašomrem, ale vrecko si tam nechám. Začína to byť príjemné, spolu s tabletkami to prehlušuje bolesť.

„Raz si bola u nás na víkend, pretože tvoji rodičia mali črevnú chrípku a nechceli, aby si to od nich dostala. V nedeľu ste mali s Vandou akési tanečné vystúpenie a v sobotu večer ťa rozbolela hlava. Nemala si so sebou lieky, tak otec sadol do auta a letel k vám domov po ne. Kým sa vrátil, mama urobila v izbe prítmie, naliala do teba veľa vody, na hlavu ti priložila mrazený špenát a potom ti masírovala krk nejakou smradľavou masťou. Vravela, že aj ona máva občas migrény a toto jej pomáha."

Je možné, že som toho toľko pozabúdala? Pri Filipovom rozprávaní sa mi všetko vybavuje. Tak strašne som sa tešila na to vystúpenie a stresovala som, aby som ho nepokazila, až ma z toho rozbolela hlava. Teta bola strašne milá, starala sa o mňa. Vanda ma nikdy nezažila s migrénou. Stála vo dverách s vytreštenými očami a nechápala, z čoho mi môže byť odrazu tak príšerne zle.

„Prines mi tymianovú masť," kázala teta a malý Filip sa rozbehol. Kmital ako poslíček, nosil masť, vodu, mrazený špenát, zvedavo stepoval pri gauči, kde som ležala a sledoval všetko, čo jeho mama robila.

„Tymianová masť príšerne páchla, smrdela som ako starý kostolník," uškrniem sa.

„To áno. A špenát sa začínal topiť, presakoval cez obal a tiekol ti po čele ako zelené riasy. Vyzerala a smrdela si ako trojdňová mŕtvola," súhlasí Filip.

Bolesť tíchne. Trochu ustupuje, potom sa vracia a zase ustupuje. Je to trochu ako morský príboj. Vlny prichádzajú a odchádzajú, postupne sú čoraz slabšie. Uspáva ma to.

„Ak chceš, môžeš už ísť," poviem Filipovi spod privretých viečok. „Budem v poriadku."

Zahniezdi sa na posteli.

„Si si istá?"

„Určite. Ďakujem, že si mi pomohol. Zase."

„Keby niečo, zavolaj mi, dobre?"

Napadne mi, že by som mu rada povedala o tom, čo sa stalo v škole, ale som príliš unavená.

„Uhm," zamrmlem a zahrabem sa pod paplón.

Postaví sa, vezme vrecko s topiacim sa hráškom a odnesie ho do kuchyne.

„Tak ja už pôjdem...ak chceš," prestúpi z nohy na nohu.

Chystám sa mu povedať, že áno, samozrejme, veď má určite lepšie plány, ale vylezie zo mňa čosi úplne iné.

„Vlastne nechcem, ale ty určite chceš, pretože..."

V tichu jasne počuť jeho hlboký výdych.

„Nie, ani ja nechcem."

Je to ako reflex, ibaže tentoraz nie sme v stane a nemám spacák. Namiesto toho odhrniem paplón a Filip vkĺzne ku mne. Sadne si a oprie sa chrbtom o stenu. O chvíľu cítim jeho prsty na čele a spánkoch. Jemne mi masíruje hlavu krúživými pohybmi, ako to robila kedysi jeho mama. Jeho ruky však nesmrdia od tymianu, ale voňajú ako papier. Rada by som sa ho spýtala, prečo prestal písať, hoci už sa dvakrát vyhol odpovedi, ale nestihnem, pretože zaspím.

---

Dúfam, že dnes som potešila romantické dušičky :-) Pekný deň :-)