Tajomná - Adda a Falka

5. KAPITOLA

 „Sme elfovia, čisté bytosti, nemáme dôvod klamať."

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
jar, 6456

Oklamali ju. Žiadny ľudia sa predsa nechceli dostať do Zeme Falky. Boli by to blázni. Jedine... ak by prišli na to, že ich deti tu sú. Ale nemali šancu na to prísť. Ktorý elf by zradil svoj rod?
A čo tí elfovia tam vonku, ktorých stretla? Čo boli oni zač? prečo by jej klamali? Veď tá elfka sama povedal, že nemá dôvod klamať.
Vedela, čo musí spraviť. Musí to nahlásiť kráľovi. Ale čo ak ju kráľ dá popraviť za to, že si neoverila tých elfov. Ona teraz mohla za to, že tu pobehovali cudzinci. Ale ak to nenahlási tak čo sa potom bude diať? Možno si elfovia chcú dobyť pevnosť Ban Ardu. Ale táto pevnosť už elfom predsa patrí, prečo by si ju mali dobýjať iní elfovia? Veď na svete viac elfom ani nie je. Svet sa skladá predsa len zo Zeme Falky a zo Zeme Addy, tak ako ich to učil kráľ Rómen.
Endea kráčala po chodbe veľkej pevnosti Ban Ardu. Všade bola tma, pretože u bola hlboká noc. Na chodbe nikoho nebolo. Kráľ sa v pevnosti cítil bezpečne takže nemal potrebu ju dať z vnútra strážiť. Endea však s tým výrazne nesúhlasila. Kráľ hneď zmení na toto názor, keď mu povie o cudzích elfoch.
Endea na konci chodby zabočila a tak sa dostala do vedľajšej o niečo menšej chodby, kde sa mala stretnúť s kráľom. Kráľ tam však ešte nebol. Endea váhala. Mala mu to o tých elfoch povedať? Bála sa.
Zrazu sa dvere vedľa nej otvorili a v nich sa objavil kráľ Rómen. Vlasy mal tmavé uhladené dozadu. Oči mal výrazne zelené. Bol oveľa starší ako Endea, no nebolo to na ňom badať.
Rómen jej naznačil, aby vstúpila dnu a Endea tak aj spravila. Nič iné jej ani neostávala. Kráľa musela počúvať.
„O čom si sa to chcela rozprávať?" opýtal sa hrubým hlasom Rómen a pozrel sa na ňu zelenými očami. Nachádzali sa v malej miestnosti bez okien a hocijakého iného nábytku. Tu sa predávali tajné správy. Takže čo sa tu povedalo, tu aj ostalo.
„Pri rieke Ys sme našli..." začala Endea. Kráľ pozorne počúval.
„Našli sme loď. Podľa nás patrí nejakému človeku," povedala.
„Takže chceš povedať, že na naše územie prenikol nejaký človek?" opýtal sa kráľ. Endea prikývla.
„Sledovali sme jeho stopu až hore na sever, no tam sa nám stratil. Máme podozrenie, že sa skryl v Zianských horách," povedala Endea.
„Žeby sa trpaslíci spojili s ľuďmi? Nezmysel. Nemali by dôvod," povedal kráľ zamyslene.
„Možno majú," povedala Endea. Kráľ sa na ňu spýtavo pozrel. Vtom mu to doplo.
„Nezmysel. Na to by nemohli prísť, alebo?" povedal nakoniec. Endea pokrčila plecami.
„Načo sú vám vlastne ich deti? Možno na to niekto prišiel. Možno niekto videl ako ich berieme. Nebol to najlepší nápad," povedala Endea.
„Ty mi nebudeš rozkazovať, čo mám robiť," napomenul ju kráľ.
„Ja vám nerozkazujem, len vám hovorím, že ste urobili chybu," povedala.
„Kráľ chyby nerobí," povedal Rómen. „Kráľ nikdy nerobí chyby, vždy vám hovorí pravdu a neklame."
„To som počula už mnoho krát, ale začínam o tom pochybovať," povedala Endea drzo. Kráľ sa zamračil.
„Nepochybuj o mne!" zavrčal.
„Nepochybujem o vás, pochybujem len o tom čo ste nám hovoril. O tom aké klamstvá vám vychádzali z úst. Sme naozaj jediná zem na svete? Nie, je to klamstvo priznajte si to. Povedali ste to len preto, lebo sa bojíte o to, že elfovia odídu za lepším životom. Oni na to raz prídu. Prídu na to, že svet je obrovský a lepší ako táto zem," povedala Endea nahnevane. No, hneď ako to povedala, to oľutovala.
„Neviem, kto ti toto povedal, ale ver tomu, že neostane bez trestu a ty takisto. Dovolila si si primoc. Budeš to ľutovať. Z týchto elfov sa nikto nikdy nedozvie pravdu," povedal Rómen. Endeu to zarazilo. Toto by od kráľa nečakala.
„Sme elfovia, čisté bytosti, nemáme dôvod klamať. Myslela som si, že elfovia nestratili tú schopnosť dôverovať si. Kráľ mal pravdu, keď povedal, že elfovia sú len tiene tých bytostí, ktorými kedysi sme boli. On to chcel napraviť, ale ak mu to nedovolíme teraz už mu to nedovolí nikto. Buďme prví, ktorí spravia správny a prvý krok. Kde sa stratilo toto? Raz ste to povedal a preto sme si vás aj vybrali za kráľa. Ale ja, teda my, takého kráľa nechceme. Nechceme kráľa, ktorý nám klame, ktorý poruší to, čo povie," povedala podráždene Endea. Vedela, že povedala to, čo tá elfka pri rieke. Vedela, že použila jej slová. Tá elfka mala v niečom pravdu.
„Stačilo by!" zavrčal kráľ.
„Áno, stačilo by toho klamstva," odvetila Endea.
„Som tvoj kráľ, prestaň sa tak správať lebo ťa dám zabiť bez mihnutia oka," povedal.
„Nie, vy už viac nie ste môj kráľ. Ja nechcem, aby môj kráľ bol klamár," povedala Endea otočila sa a vyšla z miestnosti. Celá sa triasla. Vedela, že spravila chybu. Chybu, ktorú raz trpko oľutuje. Čo bude asi tak teraz robiť? Musí odtiaľto okamžite vypadnúť.
Endea zrýchlila krok. Vedela, že hlavnými dverami ísť nemôže. Musí sa dostať do svojej izby. Endea zišla dole schodmi a namierila si to rovno do svojej izby. Teraz bola šťastná, že mala izbu na prízemí.
Vošla do malej izby, kde bola len posteľ, stôl a skriňa.
Zrazu začula kroky. Niekto sa blížil k jej izbe. Nemala čas sa zbaliť. Rýchlo otvorila okno a vyskočila von. Nohami dopadla na trávu. Pritlačila sa na stenu pevnosti.
Vtom niekto otvoril dvere.
„Ušla oknom," niekto povedal a Endea cítila ako sa niekto z okna naklonil. Vtedy sa pritisla ešte viac ku stene. Čupela pod oknom dúfajúc, že si ju nikto nevšimne. Jediné, čo si zobrala bol meč a dýka, viac nemala.
Keď začula ako sa dvere na jej izbe zatvorili, rozbehla sa smerom ku Brokilonu. Nevedela, čo ju tam bude čakať. Počula o tom lese, že kto doňho vstúpi už sa odtiaľ nedostane. Ale ona nemala na výber. Vedela, že ak vojde do Brokilonu stráže ju už nebudú ďalej sledovať. Budú si myslieť, že je mŕtva a ak to ona prežije utečie... smerom na sever cez hory dúfajúc, že ju tam trpaslíci nenájdu a nezabijú.
Nevedela či má svoje cestovanie nazvať ako dobrodružstvo z lepším životom alebo skús sa nezabiť. Elfovia žijúci tu boli stratení. Už im nikto nemohol pomôcť. Kráľ niečo chystal. Bude to vojna.