Tajomná - Adda a Falka

12. KAPITOLA

 „Vieš niečo, čo zachráni svet, ale nechceš nám to povedať."

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
jeseň, 6456

Andora stála pred zámkom a pohľadom si premeriavala okolie. Bol studený jesenný deň. Vietor fúkal a tak jemne odtŕhal farebné listy zo stromov. Blížila sa zima, bolo to cítiť. Prečo ľudia vojnami a bitkami niečia zem? Nemôžu byť spokojní s tým čo majú? Prečo je tu vždy niekto taký, kto chce ničiť? Je všetko toto nutné? Veď zem predsa nikomu nepatrí! To len ľudia ju ničia a pritom nemajú právo. Vojnami ničia všetko, čo im príroda ponúka. Zvieratá, rastliny, vodu, pôdu... všetko. Zem nikomu nepatrí! A predsa ju obývajú. To oni patria jej. Mali by robiť to, čo ona chce od nich. Mali by začať poslúchať a viac milovať. Kvôli malým konfliktom vznikajú veľké, ktoré majú obrovské dôsledky. A nikto to nechce ukončiť? Pokiaľ sú ľudia na zemi, nič z toho neskončí. Pretože sú chamtiví a pomstychtiví. To čo im nikdy nepatrilo si privlastňujú.
„Si v poriadku?" počula hlas za sebou. Nemala silu sa otočiť, ale aj tak vedela kto tam je.
„Prečo?" položila otázku Andora.
„Čo prečo?" Andora si povzdychla.
„Prečo nevládzem?" opýtala sa znovu.
Ticho. Počula kroky, ktoré sa k nej blížili, potom prestali. Niekto za ňou stál, cítila to.
„Má to vlastne význam?"
„Všetko má význam."
„Začínam o tom pochybovať. Bohovia to nechávajú už len na náhody," odvetila. Za ňou sa ozval jemný smiech.
„Bohovia už s nami nehrajú tú hru, ktorú kedysi. V našich srdciach sú plány, ktoré chceme dosiahnuť a pôjdeme si za nimi aj keby nás to malo stáť život. Andora, aký je tvoj životný cieľ?" opýtal sa hlas. Andora sa zadívala do zeme. Nechcela odpovedať, pretože vedela, že sa jej to nikdy nesplní a nedostane sa tam, kam sa dostať chce.
„Odpovedz mi. Aký je tvoj cieľ?" spýtal sa hlas hlasnejšie. Andore sa na krajíčkoch objavili slzy.
„Chcem..." povedala pošepky, no jej hlas stíchol. Plač bol silnejší.
„Povedz to. Povedz to nahlas!" vyzval ju hlas znova. Andora už naozaj plakala. Slzy jej stekali po lícach, oči mala červené.
„Chcem spoznať svoju rodinu, chcem vedieť kto sú," povedala otočila sa a pozrela sa na elfa, ktorý stál za ňou.
„Pokiaľ v to, že to dokážeš nebudeš veriť, tak sa to nesplní," povedal Tourion a objal ju.

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
jeseň, 6456

Stál kúsok od nich a počúval ich rozhovor. Vedel, že ona to raz dokáže. Raz nájde svoju rodinu. Vlastne ona ju už našla. On bol jej rodina, no nechcel jej to povedať. Nebol dôvod. Jej matka bola mŕtva. Vedela to, no nechcela si to priznať.
Keď ju videl prvý raz hneď ju spoznal. Raz nadíde správny čas a všetko jej povie. No, ten čas ešte neprišiel a možno ani nepríde. Tak či tak, ona na to raz príde sama. Buď jej to povie on sám, alebo jej to povie niekto iný. Zatiaľ to bolo tajomstvo, na ktoré nesmel nik prísť.

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
jeseň, 6456

„Niečo sa s ním deje," povedala potichu Freya. Andora si prekrížila ruky na hrudi a dívala sa von z okna. Freya stála v strede miestnosti a pri nej stál Tourion a Faileon.
„Čo tým myslíš?" opýtal sa Tourion. Andora videla na záhradu. Stromy boli farebné a vietor sa s nimi pohrával. Jeseň bola prekrásna. Prečo si to nikdy nevšimla.
„Zmenil sa," odvetila Freya.
„Stále nechápem," odvetil Tourion. Andora sa zadívala do diaľky. Bola tam veľká farebná šmuha. Vedela čo tam je.
„Niekto ho zmenil tým, že mu pomohol zistiť, kto je." Bol to Brokilon. I keď Andora vyzerala, že ich nepočúva, celú dobu naslúchala. „Otázka znie kto mu pomohol objaviť v sebe to, na čo už dávno zabudol. Musel to byť niekto z nepriateľov. Niekto s mocou nepriateľa. Musela to byť veľká sila, keď dokázala toto," povedala Freya. Nastalo ticho. Všetci v miestnosti mlčali, akoby čakali na to, čo povie ona. „Takže nepriateľ chce, aby to bolo takto. Je pár krokov pred nami," povedal Tourion. Andora sa zasmiala. Všetci traja sa na ňu pozreli. „Máme tu vážnu situáciu a ty sa smeješ? Teraz nie je čas na smiech. Je tu niekto mocný, koho treba zastaviť. Niekto kto sa vymkol kontrole bohov," povedala Freya nahnevane. Andora sa otočila. „Keby som bola ja nepriateľ už dávno ste mŕtvi. Všetci," odvetila. Tourion, Faileon a Freya sa na ňu zmätene dívali. Nevedeli, čo tým chce povedať. Andora si povzdychla. „Vy elfovia všetko komplikujete," dodala. „Andora, trochu nám objasni o čom hovoríš," povedal zarazene Tourion. Andora prikývla. „Myslím, že my sme pred nepriateľom, nie pár krokov, ale celú míľu," povedala Andora s úsmevom na perách. Freya nechápavo pokrútila hlavou. Andora si povzdychla. „U všetkých bohov! Mandred si nespomenul na seba, preto lebo to chcel nepriateľ," povedala Andora. „Spomenul si preto, lebo bohovia to tak chceli. A ja..." Andora sa uškrnula. Tourion pokrútil neveriaco hlavou. „A ja som mu v tom trochu pomohla," dokončila. Freya na ňu vyvalila oči. Nemohla tomu uveriť. „A... ako?" opýtala sa koktavo. Andora sa usmiala. „Mágia," odvetila. Vtom to Freya pochopila. Nepotrebovala viac počuť. „Dobre, takže tu máme nemŕtveho Muradreda, ktorý má strach. Nechce mi povedať z čoho, ale predtým sme si hovorili všetko," začala Freya. „Andora, ty si jediná, ktorú bude rešpektovať," dokončila Freya. „Ja? Prečo ja?" „Pretože ty si bola tá, ktorá ho oslobodila a predsa len mocou, ktorou on nevládne a pred takou mocou má rešpekt," vysvetlila. „Ale mágia, ktorú mám ja je predsa nebezpečná, je zlá," namietala Andora. „Takej by sa báť nemal, ale mal by ňou pohŕdať." Freya pokrútila hlavou. „Tvoja mágia nie je temná. Tvoja mágia je iná. Odlišná od mágií, ktoré poznáme teraz," vysvetlila. Andora sa už-už chcela niečo spýtať, ale Freya ju zastavila rukou a povedala jej, že o tom sa porozprávajú inokedy. „Dobre teda, ako znie tvoj plán?" opýtal sa Faileon, ktorý bol celú dobu ticho. Freya sa pozrela na Andoru a ona hneď pochopila čo majú v pláne.

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
jeseň, 6456

Andora stála pred dverami do Mandredovej izby. Dvaja vojaci ju však nechceli pustiť dnu.
„Musím sa s ním porozprávať. Je to dôležité," povedala Andora netrpezlivo.
„Kráľ neprijíma návštevy," odvetil vojak.
„Ani ak sa jedná o nepriateľa?" opýtala sa Andora vážne. Zrazu sa dvere otvorili a von vyšiel Mandred. Hlavou jej naznačil, aby vstúpila ďalej a tak aj urobila. Spolu boli vo veľkej izbe. Bola to predsieň, ktorá bola fakt veľká. Andora vedela že za predsieňou sa nachádza Mandredova izba.
„Čo sa deje?" opýtal sa po chvíli naliehavo Mandred.
„To by som sa mala spýtať ja," odvetila Andora netrpezlivo.
„Takto sa nebudeš so mnou rozprávať," odvetil Mandred a znova podišiel k dverám. Takmer ich otvoril, keď vtom sa nemohol pohnúť.
„Nikde nejdeš pokiaľ mi nepovieš čo sa s tebou deje," zopakovala Andora. „V poslednej dobe sa správaš veľmi divne a to si nevšimla len Freya, ale my všetci," povedala.
Sila zmizla a Mandred sa k nej otočil.
„Do toho vás nič nie je," povedal nahnevane. Andora však zračila v jeho očiach, nie hnev, ale starosť. Podišla k nemu bližšie a jemne sa dotkla jeho ramena.
„Mne to môžeš povedať. Sme predsa na jednej strane," povedala Andora milšie. Vedela, že Mandred je silný mág, no vedela takisto, že po niekoľkých tisícoch rokov je oslabený. Veľmi oslabený. Mandred odvrátil od nej pohľad.
„Pomohla som ti, Mandred a nemám v pláne ti ublížiť. Sľubujem, že to čo mi povieš tu ostane iba medzi nami," povedala ešte.
„Prepáč Andora, ale ja nemôžem," povedal smutne. Andora prikývla.
„Ak nemôžeš ty, tak ja si to zistím inak," povedala a odišla.

„Kde ideme?" opýtala sa Endea, ktorá kráčala za Andorou. „Už si tam raz bola," odvetila Andora sústredene. Spolu prešli dlhou chodbou, ktorou sa dostali ku veľkým dverám, ktoré viedli do súdnej miestnosti. Andora vošla ako prvá za ňou išla Endea. Andora dúfala, že ich nikto nesledoval.
Keď Endea zatvorila za sebou dvere Andora vošla do vedľajšej menšej miestnosti. Tam pod kobercom otvorila malý poklop a skočila do temnej uličky zámku. Tam ležala bytosť. Elf. Bol to Rómen.
Endea pozorovala celú dobu Andoru čo robí, no nerozumela.
„Je mŕtvy. Čo s ním chceš urobiť?" opýtala sa Endea zmätene. Andora neodpovedala. „Afenaä loew asov fiate nar," zašepkala Andora a na jej ruke sa zjavila jej Fell. Malý drak. Jej moc. Zlatý drak z jej ruky zliezol a zišiel na Rómena. Tam sa stratil. Zmizol v jej tele.
Andora si všimla zlatú šmuhu, ktorá blúdila Rómenovým telom a zastala až na jeho pleci. Tam zmizla. Presne ako u Endei. Zrazu sa Rómen zhlboka nadýchol. „Potrebujeme tvoju pomoc," povedala Andora skôr ako prišli otázky od Endei a skôr ako sa Rómen pre dýchal. Rómen sa na ňu pozrel vystrašenými očami. „Čo pred nami tají Mandred?" opýtala sa. „Nerozumiem," zašepkal Rómen. „Mandred má z niečoho strach. Z čoho?" opýtala sa Andora znova. Rómen sa zamyslel. Potom sa na ňu pozrel zľaknutými očami, akoby pochopil to, čo sa deje. „Bojí sa o svojho syna!"

Je tu niečo o čom nikto nechce hovoriť. Je to nebezpečné a predsa nevinné. Je to osoba, ktorá je moc mladá na to, aby vykonala nejaké zlo. Osoba, ktorá je moc krehká. Osoba, ktorá je Vyvolená. Osoba, kvôli ktorej sú v zemi nezhody. A ona pri tom o tom ani nevie. 

Jedno malé dieťa, ktoré môže všetko zmeniť. Jeden človek, ktorý má na svedomí celý osud sveta. Maličký človiečik, dieťa.
Prečo je tento svet tak podlý? Prečo sa s nimi tak zahráva? Už to nie sú dospelí, na ktorých závisí život dieťaťa. Už sú to aj deti, na ktorých závisí život dospelých, všetkých bytostí...
Zrazu je všetko komplikované.
Nikto nechce zabiť malé nevinné dieťa. Nik nemá na to srdce. Ale čo ak neexistuje iná možnosť ako táto a tak predísť všetkým nepríjemnostiam? Rodičia to však nedopustia. Milujú svoje deti a je im jedno či dieťa postihla nejaká kliatba, alebo má niečo v sebe, niečo zlé.

Kto však za toto všetko môže? Kto uvalil na to dieťa kliatbu? Je prekliate! A ono za to nemôže...

Je rad na nás pomôcť mu. Ale nikto nevie ako. Musí predsa existovať niekto, kto mu dokáže pomôcť. Niekto kto je mocnejší, ako všetci ostatní.

- Andorina kniha