Tajomná - Adda a Falka

10. KAPITOLA

 „Elfovia majú tajomstvá, pred ktorými chránia svet."

Zem Falky,
Aard,
koniec jari, 6456

Andora potichu prešla okolo múra, ktorý ohraničoval zámok od prírody. Bolo skoré ráno a obloha sa vyjasňovala. Slnko vychádzalo nad morom, ktoré sa nachádzalo za zámkom.
Mandred a Endea išli inou cestou. Každý z nich musel urobiť niečo iné. Endea mala oznámiť elfom, čo sa v ich okolí deje, Mandred musel nájsť svojho syna a ona musela nájsť kráľa a dostať od neho odpovede na svoje otázky.
Za sebou začula kroky. Rýchlo sa obzrela, no keď zistila kto je za ňou len prevrátila očami.
„Musíš ísť potichšie, Faileon," povedala potichu Andora, no dosť nahlas na to, aby ju počul. Faileon prišiel včera večer za ňou a ospravedlnil sa. Potom jej povedal, že sú niečím spojení, ale nechcel jej povedať čím. Niečo tu Andore však nehralo. Faileon sa nikdy v živote predtým k nej takto nesprával. Ona a on sa nikdy nerozprávali samy osamote. Andora išla tesne okolo múru a Faileon ju nasledoval. Boli rýchli a neviditeľní. Tieň bol ich priateľ. Andoru zaujímalo, ako sú na tom Mandred a Endea. Dúfala v tom že ich Endea nezradila. Ešte totiž nebola o nej presvedčená.
Andora zastala a Faileon takisto. Otočila sa a pozrela mu do modrých očí. prst si priložila ku perám a tak mu naznačila, že má byť ticho, potom sa od neho otočila.
Vedela, že niekto bude strážiť bránu do zámku. Pomaly vykukla. Videla dvoch elfov, ktorí stáli pri bráne a vyzerali, že každú chvíľu asi zaspia. Na sebe mali biele brnenie a to im pokrývalo celé telo. Ani tvár im nebolo vidno.
Vtom Andoru niečo napadlo. Znova sa otočila k Faileonovi.
„Ostaň tu, hneď som späť," povedala. Faileon sa najprv zdráhal, no potom prikývol. Andora od neho odvrátila pohľad a postavila sa pred bránu. Vojaci si ju nevšimli. Andora vytiahla dýku a rýchlymi a tichými krokmi sa blížila k vojakom. Prví, ktorí mal zomrieť bol ten napravo, pretože vyzeral viac sviežo ako ten naľavo. To znamenalo, že keď ho zabije, tak bude mať viac času, aby zabila druhého vojaka bez toho, aby si ju všimol. Zrazu sa vojak otočil a pozrel sa na ňu. Andora spanikárila, toto nečakala. Rýchlo sa k nemu rozbehla, no vojak sa jej vyhol, ale ona ho obišla zozadu a zabodla mu dýku do chrbta. Vojak takmer vykríkol od bolesti a spadol na zem. Brnenie zarinčalo. Andora vedela, že spravila chybu. Pozrela sa na vojaka, ktorý stál vedľa, no ten tam nebol. Andora bola zmätená. Vtom ju napadla hrozná myšlienka. Čo ak utiekol a išiel pre pomoc. „To bol naozaj skvelý nápad. Hlavne potichu," povedal výsmešne za ňou Faileon. Andora sa otočila a všimla si ako pre Faileonových nohách leží mŕtvy vojak. Len pokrútila hlavou. „Čo teraz?" opýtal sa Faileon. Andora mu neodpovedala, iba chytila pod pazuchy elfa a ťahala ho po zemi za hradbu múru. Faileon urobil to isté. „Vyzleč ho," povedala. „Čo že?" „Vyzleč ho a obleč si jeho brnenie," povedala Andora a začala to robiť aj ona. Faileon nakoniec pochopil čo chce spraviť a tak urobil to, čo od neho chcela.

♦ ♦ ♦

„Môžete ísť," povedal elf v bielej zbroji, ktorý vyšiel zo zámku. Za ním stál ďalší.
„Máte si ísť odpočinúť a najesť sa, potom vám povedia, čo ďalej," povedal ten druhý elf.
Elfovia, ktorí stáli pri bráne len nemo prikývli a pohli sa smerom k zámku. Išli pomaly a s pokojom. Nikde sa nenáhlili. Teda... to si aspoň mysleli. Andora a Faileon si pokojne kráčali do zámku a cestou míňali ďalších vojakov v rovnakých brneniach. Andore bolo až do smiechu z toho, že takto jednoducho sa dostali do zámku. No, zatiaľ nebola na radosť tá správna chvíľa. Najprv museli dokončiť úlohu.
Andora s Faileonom vošli do zámku. Na chodbách sa nachádzalo veľa vojakov. Andora bola prekvapená, no Faileon vykročil naprieč chodbou. Vojaci si ich nevšímali. Andora mala trochu strach, pretože vedela, že tento súboj by nevyhrali, jedine, ak by použila mágiu. Ale tým pádom by si postavila proti sebe celú zem. A toľko energie ona nemá. V poslednej dobe ju každú kúzlo veľmi vyčerpáva a oslabuje. Odvtedy ako odišli z Aylonwiru a ona sa stala čarodejnicou musí čerpať energiu zo všetkého navôkol. Nepáčilo sa jej to, pretože predtým, ako objavila svoju Fell, si mohla robiť s mágiou čo sa jej chcelo. Bola to nevýhoda byť čarodejkou, ale zatiaľ to zvládala.
Spolu s Faileonom sa dostali do nejakej veľkej siene. Tu sa stretávali všetky chodby. Bolo to ako bludisko.
Zrazu z jednej chodby niekto vychádzal. Vyzeral byť rozrušený a netrpezlivý.
„U všetkých bohov, nikto tu nemá čas!" rozčuľoval sa. Bol to vysoký, veľmi chudý elf s dlhými ryšavými vlasmi a zelenými očami. Elf sa na nich pozrel.
„Hej, vy dvaja! Čo tu robíte?" opýtal sa ich, keď zazrel. Andora ostala prekvapene stáť.
„Viete, čo? To je jedno. Kráľ potrebuje osobnú stráž. Ešte dobre, že ste tu," povedal a chytil sa za hlavu, akoby ho bolela. „Bežte za ním," dodal a zamieril do jednej z chodieb, ktorou prišli Faileon a Andora.
„V tejto dobe kráľ potrebuje viac ochrany ako inokedy. Zlo sa vracia," zamrmlal si popod nos, keď prechádzal okolo nich, až sa nakoniec stratil v chodbe.
„Čo teraz?" opýtal sa Faileon, no Andora mu neodpovedala, pretože bola zamyslená. Čo tým ten elf myslel? Že zlo sa vracia?
„Andora!" prerušil jej niť myšlienok Faileon. Andora sa naňho pozrela a on len neveriacky pokrútil hlavou. A i keď mu nevidela do očí, vedela, že sa na ňu vyčítavo pozerá.
„Tadiaľto," povedala nakoniec, keď si uvedomila, čo povedal. Faileon sa otočil a zamieril chodbou, ktorou mu nakázala ísť.
Nekráčali dlho, kým sa dostali ku veľkým dverám. Obaja nimi prešli, i keď nevedeli, čo ich za tými dverami čaká. Vošli do obrovskej miestnosti, ktorá bola z mramoru. Bola nádherná, ale tak prázdna. Nachádzal sa tam trón kráľa elfov a mnoho miest na sedenie a predsa bola prázdna. Na stenách boli rôzne kopije, ktoré mali asi slúžiť ako dekorácie. Za trónom sa nachádzalo obrovské okno, pri ktorom stála postava. Bol to vysoký muž s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré mal elegantne uhladené dozadu. Na hlave mal korunu.
Kráľ vedel, že sú tam, ale nevenoval im pozornosť.
Keď sa Andora uistila, že kráľ nemá v pláne sa otočiť, rukou naznačila Faileonovi, aby zavrel dvere. Faileon zobral zo steny jednu kopiju a dal ju na dvere tak, že zablokoval vstup do miestnosti, aby sa tam nikto nemohol dostať.
Kráľ zdvihol hlavu a Andora spozornela.
„Takže už ste tu," povedal chrapľavým hlasom. Andore to pripadalo, že je smutný.
„Ako ste vedeli, že prídeme?" opýtal sa Faileon, ktorý už spozornel. Kráľ sa otočil a prekvapene sa pozrel na nich. Ešte stále mali na sebe brnenia.
„Lebo váš vodca mi povedal, že si po mňa príde. Už sa viac nebudem vzpierať, nemá to zmysel. Všetko, čo som robil bolo len pre dobro krajiny. Viem, že vy nemáte schválenie mi odpustiť, ale nechcem vyzerať v očiach svojho národa ako zbabelec a vrah," povedal a sklonil hlavu.
Andora rýchlo Faileonovi naznačila, aby išiel zaňho, keby mal kráľ niečo v úmysle.
„Zabil som nesprávneho," zašepkal smutne. Andora prekvapene stála.
„Muradred bol dobrý kráľ," začala Andora. Kráľ prekvapene zdvihol hlavu. Nečakal, že niekto o tom bude vedieť.
„A zomrel, aby mohol povstať mocnejší," dokončila. Kráľ si ju premeriaval pohľadom. Nevidel jej do tváre, ale Andora cítila jeho pohľad na sebe.
„Odkiaľ o tomto viete?" opýtal sa zmätene.
Vtom mu zozadu Faileon priložil ku krku dýku a kráľ sa nemohol hýbať.
Andora si dala dole helmu, aby jej kráľ mohol vidieť do tváre.
„My nie sme tí, ktorých ste tu očakávali. Ale už keď sme tu, tak by ste nám mohli povedať koho ste očakávali," povedal Andora a na perách sa jej pohrával úsmev. Kráľ bol dosť zarazený.
„No..." začal dosť zmätene. Andora nadvihla obočie.
„Čakal som svojich strážcov," povedal vyhýbavo. Andora prevrátila očami. Keby aspoň vedel klamať!
„Určite svojim strážcom hovoríte o tom, že nechcete umrieť a že ich vodca si príde po vás a tak ďalej. Mňa neoklamete. Zažila som toho viac ako vy a to som mladšia," povedala Andora.
„Nič vám nepoviem. Nebudem sa vám tu spovedať z ničoho. Nemáte právo..." Faileon mu dýku dal tesnejšie ku krku.
„Dobre, ako chcete. Tak potom vás tu necháme tomu vášmu nepriateľovi," povedala Andora a podišla k nemu bližšie. Kráľ nehybne stál. Mal z nich strach. Čo to bolo za kráľ, ktorý sa bál?
„Pozrite, som tu nie preto žeby som vás chcela zabiť. Som tu preto, lebo chcem pomôcť. Viem, že sa v tejto zemi niečo deje a pokiaľ mi to nikto nepovie, nemôžem nič urobiť," povedala Andora jemnejšie.
„Neviete proti komu stojíte," povedal priškrteným hlasom kráľ.
„Neviem, pretože ste mi to ešte nepovedali," odvetila. Faileon povolil dýku z kráľovho hrdla a ten sa nadýchol.
„Tento nepriateľ je moc mocný na to, aby ho porazil obyčajný elf," vyhýbal sa tomu kráľ. Andora pokrútila hlavou.
„Ale čo ak mám zbraň, ktorá ho zastaví."
„Tak potom bojujete na zlej strane."
„Nerozumiem," nechápala Andora.
„Všetky zbrane má on. A tí, ktorí tie zbrane vlastnia ich používajú proti nám," vysvetlil.
„Aké zbrane majú?" opýtala sa opatrne Andora.
Vtom niekto zaklopal na dvere. Andoru takmer až trhlo.
„Vaša výsosť, ste tam?" počuli hlas z druhej strany. Kráľ chcel už-už vykríknuť, ale Faileon mu dal ruku cez ústa.
„Verte mi, ak je tu niekto kto vám dokáže pomôcť tak som to ja. Som mocnejšia ako vyzerám," povedala Andora potichu a veľmi rýchlo.
Znovu kto si zaklopal.
Andora sa pozrela do kráľových zelených očí. Leskli sa mu tam slzy alebo sa jej to iba zdalo?
Kráľ prikývol a Faileon mu dal pomaly dole ruku z úst.
„Áno som v poriadku. Neotravujte ma!" povedal hlbokým hlasom kráľ. Andora sa pousmiala.

Zem Falky,
Aard – Ban Ardu,
koniec jari, 6456

Mandred bol v zámku. Podarilo sa mu to veľmi rýchlo a teraz musel nájsť svoje dieťa. Néla! Bol mág, syn Samusina, ale mal city. Miloval svojho syna, pretože to bol jediný jeho potomok za tých mnoho rokov, čo žil a nechcel o neho prísť.
„...zlo sa vracia," počul hlas, ktorý vychádzal z chodby pred ním.
Mandred sa skryl do tieňa, ktorý mu poskytovala táto tmavá miestnosť. Okolo neho prešiel vysoký ryšavý elf. Mandred neváhal ani chvíľu a priložil elfovi dýku ku hrdlu. Elf ostal, ako obarený. Nehýbal sa.
„Kde je môj syn?!" zasyčal mu Mandred do ucha. Elf neodpovedal.
„Odpovedz, lebo ťa zabijem," vyhrážal sa.
„On nie je na... na zámku," odvetil koktavo ryšavý elf.
„A kde je?" strácal trpezlivosť Mandred.
„Je v meste. Tam sa oňho stará rodina..."
„Aká rodina?"
„Ja neviem, ktoré je vaše dieťa, pane," odvetil elf. Mandred ostal prekvapene stáť. Takže oni nezobrali len jeho syna. Oni zobrali deti aj všetkým ostatným.
Zrazu zacítil na sebe nejaké ruky. Stráže ho chytili a ťahali ho zo sebou. Dýku už dávno nemal v ruku, ale jemu to bolo jedno. Nemohol uveriť tomu, čo počul. Všetko pochopil. Pochopil, prečo sa deje to, čo sa deje. Už mu všetko dávalo zmysel. Elfovia neboli zlý. Oni chceli len ochrániť zem pred skazou. Musí nájsť Andoru a všetko jej povedať.
On sa vrátil...