Tajomná - Adda a Falka

9. KAPITOLA

 „Mocný znovu ožil..."

Zem Falky,
Brokilon,
jar, 6456

„Andora?" počula nad sebou známy hlas. Otvorila oči a videla ako nad ňou kľačí Endea. Vyzerala akoby sa niečoho bála. „Čo sa stalo?" opýtala sa Andora a posadila sa s Endeinou pomocou. „Spadla si na zem a Mandred prišiel k tebe. Ničomu sme nerozumeli. Mandred ti chcel pomôcť, no keď sa ťa dotkol odhodila ho od teba nejaká sila," Endea ukázala na miesto, kde ležal. Andora nemohla uveriť vlastným ušiam. Nejaká sila? „Pomôž mi," povedala Andora a Endea jej pomohla na nohy a spolu podišli, čo najrýchlejšie k Mandredovi, ktorý nehybne ležal na zemi. Andora k nemu pokľakla. Vyzeral ako mŕtvy. Andora sa dotkla jeho hrude, ktorá sa nezdvíhala v pravidelných intervaloch. Niečo nebolo v poriadku. Andora to cítila, keď sa ho dotkla. Nedokázala opísať to, čo cítila. Vtom sa Mandred zhlboka nadýchol a otvoril oči. Okamžite sa pozrel na Andoru. Andora sa naňho s úľavou pozrela. „Zachránil si ma," povedala Andora pokojne. Mandred pokrútil hlavou a posadil sa pred ňu. „Nie, to ty si zachránila mňa," povedal a pousmial sa. „Nerozumiem," povedala. „Les chcel, aby som bol v tvojej blízkosti, keď odpadneš, pretože cez teba som spoznal kto som," vysvetlil. Andora sa ohromene dívala. „Takže vďaka mne si to vyhral?" opýtala sa zmätene. Mandred prikývol. Andora si všimla, že vyzerá oveľa mladšie ako predtým a musela uznať, že je celkom príťažlivý. „Prepáčte, ale nerozumiem," povedala Endea, ktorá stála za Andorou. „Zaslúžiš si vysvetlenie, Endea. Možno to znie neuveriteľne, ale ver mi je to pravda. Tak počúvaj..."

Kedysi dávno, ešte keď neexistovala Zem Addy a Zem Falky, existovalo kráľovstvo. Kráľovstvo Fen. Tu žili ľudia a všetky ostatné bytosti v pokoji a mieri. Tomuto kráľovstvu vládol poloboh – syn Samusina a ženy menom Ranira. Jeho meno bolo Muradred, čo znamená syn boha. Jeho matka však nebola obyčajná, bola to mága. Keď mal Muradred osemnásť rokov, Samusin na jeho oslavu usporiadal oslavu, kde on sám prišiel v ľudskej podobe.

Ľudia sa radovali. Všetci oslavovali osemnáste narodeniny Muradreda. Bytostí tu bola veľmi veľa a každý jedna z nich Muradreda poznala osobne. Muradred ma totiž veľa priateľov. Stál na boku obrovskej tanečnej miestnosti a pozoroval zabávajúcich sa ľudí. Mal radosť z oslavy, ktorú preňho usporiadal otec. Matka mu už dávno zomrela, ale on nestrácal nádej. Žil v prítomnosti, nemyslel na budúcnosť a minulosť bola už dávno za ním. „Otec," povedal, keď uvidel muža, ktorý sa k nemu blížil. Muž mal dlhšie hnedé vlasy a takisto hnedé oči. Bol asi takmer vysoký ako Muradred. Jediné v čom boli od seba rozdielny bolo to, že Samusin bol oveľa viac mohutnejší a svalnatejší a predsa len vyzeral staršie a viac ako boh. Samusin sa usmial a podišiel k Muradredovi a objal ho. „Ako sa má matka?" opýtal sa Muradred, keď sa od Samusina odtiahol. „Má sa skvelo," odvetil Samusin s úsmevom. „Škoda že tu nemôže byť s nami," povedal smutnejšie. „Veď vieš, že je to proti božským pravidlám. Mŕtvi nemôžu ožiť a duchov nevidíš," povedal vážnejšie Samusin. Muradred prikývol. „Ale to neznamená, že ti nemôžem splniť nejaké iné prianie," povedal veselšie. „Môžeš si priať takmer čokoľvek," povedal ešte. „Naozaj?" „Rozmýšľaj, čo si tvoje srdce praje," povedal Samusin vážne. Muradred sa zamyslel. Bolo veľa vecí, ktoré si v živote prial. Po matke zdedil čarovnú moc, mágiu, ktorej ešte nie tak dobre rozumel. „Chcem porozumieť tomu, čo mám po matke. Chcem vedieť ovládať tú moc," povedal. Samusin vážne prikývol. „To čo si zdedil po matke je naozaj cenné. Nikdy to nebudeš vedieť ovládať. Raz ťa tá moc pohltí tak ako mnoho ďalších pred tebou. Ale ak je toto tvoje jediné želanie, tak teda nech je tak, ako si povedal," odvetil mu Samusin nakoniec. Muradred sa pousmial.