Život je krutý ✔

4. kapitola-Všetko bude už len lepšie

                             Matt

Dnes je streda, a tento deň nenávidím.
Neviem povedať prečo, no je to len taký pocit.
Vyšiel som do kuchyne, a otvoril chladničku a dúfal som, že tam bude ešte niečo okrem piva.
No to sa mi nesplnilo, a nebolo v nej nič okrem plesnivého krajca chleba.
S nechutou som tresol dverami, a z linky som si zobral dva doláre.

Prišiel som do toho hostinca, a kúpil som si orechový závin na desiatu.

Strýko ma zaviezol pred školu, kde si ma ľudia ako vždy pozorovali.
Ako vždy mi rozložil vozík, a ako nič som sa na neho prehupol.
Strýko odišiel, a ja som sa pobral do školy, no zastavila ma ruka na mojom pleci.
Bol to ten Mellisyn priateľ, a na tvári mal nahnevaný výraz.

"Áno?" začal som.

"Teraz mi dáš tvoj mobil, ktorý máš vo vrecku." povedal drzo.

"Nemám prečo." predcedil som pomedzi zuby a prešiel som okolo neho.

"Povedal si nie?" očividne bol naozaj nazúrený, no nenechám zo seba urobiť posla.
"Presne tak." odpovedal som drzo, a on sa porozhliadal okolo seba.
Nato mi na tvári pristála jeho päsť, a pekne to zabolelo.
Keby som nebol na vozíčku, tak je už dávno na zemi. Nie som v tom žiadne béčko.

"Bude to?!" vykríkol.

V tej chvíli som nevedel, čo urobiť, a tak som ho potkol vozíkom, a rýchlo som išiel do školy.

Keďže ma ten ch*j zdržal, tak som prišiel asi desať minút po zvonení, no našťastie sa učka nehnevala.
Naozaj nechápem, prečo tak zrazu chcel môj mobil. Mám len obyčajný Samsung galaxy S3.
Za tváre som si utrel posledný kúsok zaschnutej krvy, a povzdychol som si.

Deň utekal pomaly, a našťastie mi potom už každý dal pokoj.

Chystal som sa na obed, a pomaly som vošiel do jedálne.
Rada išla rýchlo, tak som si zobral jedlo, a išiel som si nájsť nejaké voľné miesto.
No žiadny voľný stôl nebol, iba posledné voľné miesto pri Mellise a jej kamarátok.
Zamieril som tam, a dúfal som, že ma pustia sadnúť si tam, no opak bol pravdou.

"M-môžem si p-prisadnúť?" spýtal som sa ich.

"Nie." odpovedala Melissa spokojne, a pokračovala v debate.
"Však už sedíš, tak sa najedz, nie?" povedala a všetci naokolo sa začali smiať.
Radšej som to jedlo vyhodil, a snažil som sa ignorovať ten smiech.

                           *****

Strýko po mňa prišiel, a zavrel som sa v izbe.
Školskú tašku som hodil vedľa postele, a znova som sa postavil k oknu, a chytil som sa za parapetu.
Rukami som sa zaprel, a postavil som sa.
Urobil som jeden...dva...tri...štyri kroky, a pustil som sa.
Išlo to samo.
Veľmi pomaly som podišiel k posteli, a až keď som si na ňu sadol, som si uvedomil, že ja som teraz chodil!

So slzami šťastia v očiach som do ruky zobral fotku položenú na stolíku, a pevne som ju stisol.
"Dokážem to, a potom každý uvidí.
Každý uvidí, že sa zahadzovali s nesprávnym." rozprával som.

Bol som šťastný, a vedel som že všetko bude už len lepšie.

                       Mellisa

Cez prestávku som sa vyžalovala dievčatám, a uznali že to je kretén.
"Čo teraz? Máš nejakého vyhliadnutého?" hneď sa zaujímala Anabel s Jess.

"Ale nie. Ešte uvidím." povedala som tajomne.

Obidve sa zachichotali, a to už zazvonilo.

Celý deň sme sa s dievčatami bavili, a samozrejme, že Dean sa už olyzoval s inou. Úprimne mi z neho bolo zle.
Ako som to s ním vydržala?
Počkať, už viem. Pre peniaze.
Kľudne môžete povedať, že som zlatokopka, no nevybrala som si.
Rodičia rozhodli za mňa, a ak by som namietala, tak by bolo zle.

Stále sa hrám na úplne sprostú a namyslenú, lebo uznajte že tí najhorší majú vždy všetko.

S úsmevom na tvári som prišla domov, no ten úsmev mi zmizol, keď som našla otca ako sa bozkáva s nejakou inou.
"Nemusím vás?" povedala som.
Obidvaja sa vystrašili, a otecova tvár hned zbledla.
"Ja-ja už radšej pôjdem." povedala tá bruneta, a už jej nebolo.
"Ako si nám to mohol urobiť?" zvrieskla som. Myslela som si, že mamu podvádza, no snažila som sa presvedčiť samú seba že to by neurobil.
"Ja-ja vysvetlím ti to." naliehal.
"Do toho." povedala som s falošným úsmevom.

Keď zostal ticho, tak som zatlieskala.
"Fakt skvelé! Ako dlho?" povedala som so slzami v očiach.
Vyzeral, že aj jemu to je ľúto, no aj tak to robil.
"Rok a pol." šepol, a ja som nemohla uveriť vlastným ušiam.
"To teraz myslíš vážne?!" spýtala som sa neveriacky, aj keď som odpoveď už poznala.
Keďže nič nehovoril, tak som to pokladala za áno.
"Skvelé! Lepšieho otca som si ani nemohla priať! V detstve si na mňa z vysoka kašľaľ, nebolo dňa čo by si ma odbil, že si unavený. A teraz?
Keď už mám devätnásť?
Teraz je to ešte horšie, a už si to isté urobil mame! Čím sme si to zaslúžili?
Čo sme ti urobili?
S čím si nespokojný?" vrieskala som, a dobre že som mu rovno nenapľula do tváre.
Zostal tam stáť ako obarený, a slzy sa mu hrnuli do očí.
"Ale už je aj tak neskoro. Nerozprávaj na mňa, akože neexistujem. Však to si robil aj doteraz. Čím som si zaslúžila v rodine niekoho takého, ako si ty?
Si ten najhorší otec široko ďaleko." povedala som skoro šeptom, a obišla som ho, aj s buchnutím do ramena.
Len sa zapotácal dozadu, a uvedomil si čo som mu práve teraz povedala.

Silno som za sebou zabuchla dvere, a zviezla som sa na zem.
Tvár som si dala do dlaní, a nechala som sa unášať slzami.

Otec mi začal klopať na dvere, a tak som ich rýchlo zamkla.
"Liss, prosím otvor mi. Obidve vás moc ľúbim." dobiedzal.
"Takto vyzerá láska? Že mamu podvádzaš rok a pol, a mňa ignoruješ celý život?" vrieskala som.
Už som len počula, ako s povzdychnutím odišiel, a ja som si vydýchla.

Práve teraz v tejto chvíli by som potrebovala človeka, ktorý ma má úprimne rád, alebo ma naozaj ľúbi.
No nikoho takého nemám, len kvôli hrám, ktorého hrám.
Keby som s tým už len mohla skončiť.
Prísahám, že hneď ako z tej vysokej odídem, tak sa presťahujem niekam ďaleko, a začnem odznova.
No teraz to musím pretrpieť, a vybijem si to na našom autistovi, ani neviem prečo.

Prišla domov mama, no ja som ostala v izbe. Určite by sa ma zlakla, musela som sa uškrnúť.
Nakoniec ale ona prišla do mojej izby, a naozaj začala stresovať.
"Čo sa stalo, zlatko?" pýtala sa.
"To nech ti povie otec." zašepkala som, a mama nadhodila nechápavý výraz, no odišla za ním.

To, že jej to povedal som vedela vtedy, keď sa zdola ozval krik a silný plač.