Život je krutý ✔

32. kapitola-Krutá realita

Matt

Mal som stále zatvorené oči, aj keď ubehla hodina od toho ako sa Liss vytratila.
Stále som cítil jej pery na tých svojich.
Stále som cítil jej ruky na mojej pokožke.

Myslel som si, že tých tridsaťšesť mesiacov to nejako vydržím, no mýlil som sa.
Som bez nej len hodinu a už to tak strašne bolí.

Otvoril som oči a tá krutá realita sa do mňa zarezávala.
Tá realita, že tu teraz Liss není.
Moja kvetinka...
Konečne som sa z toho miesta postavil a zamieril domov.

Topánky som skopol na druhú stranu chodby a zamieril som rovno do spálne.
Nič mi nezostávalo, len to nejako prežiť.

*****

Keď v tom zrazu započujem klopanie.
Lenivo sa dostanem k dverám a drzo otvorím, nech to mám za sebou.
No skoro mi vyrazí dych, keď za dverami uvidím Stacy.
Široko sa na mňa usmiala a objala ma.
Objatie som jej opätoval, lebo presne teraz by som potreboval niekoho, kto by ma podržal.

"Čo tu robíš?" usmial som sa.
"Tak, prepustili ma skôr. Rodičia mi dali prachy na nejaký nový byt a nakoniec budem svoj život žiť tu." povedala šťastne.
"To je skvelá správa! Poď dnu." potiahol som ju dovnútra.

"Kde je Liss? Som so istá, že už spolu bývate." uškrnula sa a moja nálada bola hneď fuč.
"Stalo sa niečo?" spýtala sa vyľakane a sadla si vedľa mňa.
"Ona...ona je v liečebni." ťažko som to zo seba dostal.
"Ako dlho?" spýtala sa s rukami na ústach.
"Iba dnes." odpovedal som skleslo.
"Chúďa." povedala ľútostivo.

Ja som sa oprel a vzdychol.
"Ako dlho tam bude musieť byť?" spýtala sa.
"Tri roky." zdvihol som sa z gauču a išiel do kuchyne zobrať nejakú tú fľašu s dvoma pohármi.
"To nemyslíš vážne." zasmiala sa s nadvyhnutým obočím.
"Čo už." pokrčil som plecami a hodil sa späť k Stacy.
"Matt, nemyslím že je to dobrý nápad." povedala pochybovačne.
"Ja myslím, že hej." protestoval som a nalial nám obom do pohára.
"Zajtra ideš do školy." pripomenula.
"Srať na školu." už som mal v sebe celý jeden pohárik.
"Tak fajn." pokrčila plecami a tiež si odpila.

"Ešte by som sa chcela uistiť, či je medzi nami všetko v poriadku." začala.
"Prečo by nemalo? Všetko je to za nami. Alex už není problém." povedal som, no zabudol som že to bol jej bratranec.
"Asi hej." prehodila smutne a celý pohár do seba naliali.
"Tak sa mi to páči." zachechtal som sa, pretože sa mi už začal motať jazyk.
V minulosti som veľmi nepil, takže nemám skoro žiadnu výdrž.

"Len mi nehovor, že ste mu vážne podpálil topánky." smiala sa.
"Ale hej, bol to nejaký emo s čistučkými nalakovanými topánkami.
Vyzul si ich, aby sa-sa mohol šmýkať, a medzitým sme zobrali zapaľovač a b-bolo to." hovorilo sa mi ťažko, lebo celým svetom sa mi točilo.

"Ale-ale čo urobil potoooom?" zatiahla so smiechom.
"Keď si to všimol, tak ich hodil do drezu, no celé sa rozpadli." smial som sa.
"Nedal vám to splatiť?" spýtala sa.
"Noo...dal ale my sme naňho kašľali." mykol som plecami a v poradí už...prestal som to počítať, pohárik som do seba hodil.

Takto sa tiahol celý večer, až kým som nezaspal v strede vety na gauči.

Ráno

Bolesť hlavy zmiešaná s nutkaním všetko zo seba vyvrátiť ma prinútila rýchlo vstať a pohotovo odísť na záchod.

Zúfalo som sedel vedľa záchodu a rozmýšľaľ.
Takto pred dvoma dňami tu sedela smutná Liss.
Myšlienky na ňu sú tak strašne bolestivé.

Privrel som oči a hlavu zaklonil dozadu.
Silno som pokrútil a postavil sa.
Už nemôžem tak vymeškávať školu, lebo ešte zavolajú rodičom.

*****

Sadol som si za lavicu, tak ako som to už dávno neurobil.
Skoro celá trieda sa na mňa pozerala a celkom mi to aj liezlo na nervy.
"Čo čumíte?" vyletel som na nich, aj preto lebo mi bolo neskutočne zle a oni mi nijako nepomáhali.

Všimol som si aj chechtajúcu Anabel a to ma vytočilo ešte viac.
Mal som chuť jej vytrhať všetky tie škaredé vlasy, ktoré jej trčia z hlavy.
No tom som nemohol, lebo celá trieda by to videla a ešte by som mal opletačky s riaditeľom.

Nevnímal som ani jednu sekundu z hodiny, mal som proste zatvorené oči a rozmýšľaľ nad všetkým čo sa posledné dni dialo.
Konečne zazvonilo a nadišiel môj čas.
Podišiel som k Anabelinej lavici a nahnevane sa o ňu oprel.
"Nehovoril som ti snáď, aby si Liss nechala na pokoji?" precedil som pomedzi zuby.

"Zase sa sťažovala?" zachechtala sa a ja som musel zatnúť päste, lebo mi bolo úplne jedno, že to je baba.
"Kvôli tomu bola v nemocnici! Poslednýkrát ťa varujem!"
"A není to jedno? Tvoja Liss je už aj tak preč." dala zásah presne do čierneho.
"To vieš odkiaľ?" čudoval som sa.
"Mám svoje kontakty. A neboj, kvetinka bude v poriadku." zachechtala sa a ja som sa neudržal a dal jej facku.
Šokovane sa chytila za červené miesto a jej chvostíky išli pre nejakú učiteľku.
"Do riaditeľne, Richards!" vrešťala učka a tak som s povzdychnutím urobil.

Dlho som hovoril s riaditeľom a našťastie všetko chápal a odišiel som bez trestu.
Aspoň niekto rozumný.

Nechcelo sa mi ísť do školy, no teraz tu už duplom nechcem ostať.
Rýchlo som si zbehol po veci a neušiel mi Anabelin šokovaný pohľad.
"Také svine ako ty nevyhrávajú." šepol som tak, aby to počula len ona.

Hneď som zamieril do Seattlu, na cintorín.
Teraz už asi nikde inde ako u svojej rodiny útechu nenájdem.
Možno to tam nevyzerá, no chýbajú mi a to veľmi.
No to prázdne miesto vždy vypĺňala Liss, ktorá tu ale pri mne není.

Prechádzal som pomedzi kamene, na ktorých boli vytesané mená zosnulých.
Pred nimi boli položené nádherné kvety, no sú aj hroby, ktoré nemali žiadne sviečky ani kvety.
Podišiel som k hrobu rodičov a brata, no oni na tom tiež neboli najlepšie.
Mali tu jedinú zhnitú ružu, ktorú som im tam dal pred odchodm do Kalifornie.

Sadol som si na tvrdý a studený kameň a zapozeral sa na mená vyryté doňho.
"Prečo musí byť všetko tak zložité?" spýtal som sa do vzduchu so slzami na krajíčku.
"Prečo nemôžem mať aspoň raz šťastie? Prečo nemôžem byť aspoň raz šťastný?" tentokrát som sa rozplakal.
Ako som čakal, nikto mi neodpovedal.
Chcel som tak veľa?
Chcel som byť len šťastný s mojou kvetinkou.
To je všetko.

"Nie každý má šťastie." povedal zrazu nejaký hlas vedľa mňa, ktorého som sa brutálne zľakol.
"Pokoj, nejdem ťa zabiť. Len som nemohol prepočuť tvoje slová." sedel vedľa mňa muž, ktorý mohol mať tak päťdesiat.
"Tuším, ti teraz odišlo niečo, čo nemalo a ty sa tu teraz spovedáš tvojim mŕtvym príbuzným." povedal s nadvihnutým obočím.
"Trafil ste do čierneho." zasmial som sa zotierajúc si slzy.
"Na to mám jedinú odpoveď. Život je krutý, a s každým sa chce pekne pohrať. Ale ver vždy sa všetko zlé na dobré obráti." usmial sa milo.
"Ďakujem, v to len dúfam." povedal som, no to som nevedel, že to môj prípad nebude.
"Nezúfaj." povedal poslednýkrát pred tým, ako odišiel preč.
To každému dáva také poučky na cintoríne?