Život je krutý ✔

35. kapitola-Návrat

Mellissa

O tri roky neskôr

Sedela som sama v izbe a balila si veci.
Amber už dávno odišla, ale keby ste videli ako!
Pichli jej tú podpornú vec.
Bola úplne mimo, nevedela kto som.
Tešila sa, že je zdravá...
Aj mňa to čaká, nech sa tomu budem brániť najviac ako viem.

Tie roky išli veľmi pomaly.
Cvičenie, lieky a to všetko dokopy bolo neznesiteľné.
Ani to neviem poriadne popísať.
Som rada, že to mám za sebou, no pocit, že to bolo totálne nanič je hrozný.

Dobalila som si veci a zúfalo si povzdychla.
Rozmýšľala som nad jednou vecou, ktorá ale nemusí fungovať.
Vytrhla som si jednu stranu z malého zošitka, ktorý som si zobrala z domu.
Rozmýšľala som, čo tam napíšem, no na nič som neprichádzala.
Chcela som tam napísať odkaz pre mňa, aby som vedela pravdu.

V tom do izby vtrhla vysmiata pani Bloom a ja som papier rýchlo odhodila.
"Tešíš sa domov?" spýtala sa ma.
"Kto by sa netešil?" odpovedala som otázkou a ona sa iba zachichotala.
"Pomôžte jej s vecami." povedala chlapom, ktorý boli pri nej a mne začalo búchať srdce ako o život.
Pozerala som sa ako jeden zobral všetky moje kufre a druhý ma chytil pod pazuchou.
"Pustite ma!" snažila som sa z jeho zovretia vymaniť, no ani to nepomohlo.

So silným stiskom ma hodil na posteľ a silno ma pridržiaval.
"Nechajte ma!" slzy sa mi tlačili do očí a z vrecka vytiahol injekciu.
Metala som sebou, no nijako mi to nepomáhalo.
"Nevzpieraj sa. Chceme ti len dobre." povedala pani Bloom milo.
"Také rečičky si strčte! Viem načo to je." povedala som pomedzi zaťaté zuby.
"Tak vidíš!" radovala sa a vtedy som na zápästí ucítila pichnutie a následne...nič.

Matt

"Kde si mi dala tie posrané kľúče?" zúril som.
"Žeby tam kde si si ich nechal ty sám?" smiala sa na mne Stacy.
"Tak to ti ďakujem." precedil som pomedzi zaťaté zuby.
"Keby si sa neožieral ako prasa, tak by si si možno niečo pamätal." stále s úsmevom na mne krútila hlavou.
"Fakt vtipné." povedal som a pokračoval v hľadaní.
Dnes sa vracia moja láska a ja si neviem nájsť ani tie posrané kľúče od auta.

Tie tri roky boli tie najhoršie v mojom živote.
Stacy ma ako tak držala pri živote, no aj tak mi bolo hrozne.
Vysokú som ukončil prekvapivo dobre, na čom má podiel aj Stacy.
Teraz si hľadám prácu v nejakých novinách, ako novinár alebo skúsim to vydavateľstvo.
Nemôžem predsa žiť iba z toho, čo mi ostalo po rodičoch.

Za tie roky sa toho veľa nezmenilo.
Stacy si našla priateľa, a vyzerá to na pekný dlhý vzťah.
Anabel v druhom ročníku odišla na inú školu, nikto nevie z akého dôvodu.
O strýkovi a tete som nič nepočul a ani ma to veľmi netrápi.

"Aha, kde som ich našla." hodila mi kľúče do rúk.
"Kde boli?" spýtal som sa šokovane.
"Na gauči." zasmiala sa.
"Celý čas som ich videla, len som skúšala či ich nájdeš." uškrnula sa.
"Ty si..." krútil som nad ňou hlavou.
"Už choď. Už tam na teba určite chýba."
Nemusela mi hovoriť dvakrát, hneď som uháňal.

Zaparkoval som pred bránou, kde stála pani Bloom aj s Liss.
R

ýchlo som vyskočil z auta a hodil sa Liss okolo krku, no ona rýchlo odstúpila a nechápavo na mňa pozrela.
"Kde je Dean? A...kto ste vy?" a toto boli dve vety, ktoré ale zatriasli celým mojim svetom.
"Liss, to som ja, Matt!" povedal som s dúfaním, že je to len nejaký vtip.
"Eehm...pardon ale naozaj neviem kto ste. Kde je Dean?" pozrela sa cezo mňa na cestu.
"Ako-ako je možné, že si ma nepamätá?" spýtal som sa pani Bloom šokovane.
"To bude asi z tých liekov. No nebojte sa, stalo sa to už veľakrát. Dajte jej tak dva týždne." oznámila.

Pozrel som sa z nej na osobu, ktorú milujem celým svojim srdcom a ona uviazla v dobe, kde má za priateľa Deana.
Nevedel som čo robiť.

"Som...som jeho kamarát. Mám ťa odviezť." trepol som prvú hovadinu, ktorá ma napadla a Liss s prikývnutím nasadla do auta.

Aj ja som nastúpil a zatvoril za sebou dvere a nato sa ozval Lissyn prenikavý smiech.
"Čo je vtipné?" nechápal som.
"Ty a Deanov kamarát? Nič lepšie si si nevymyslel?" smiala sa ďalej, ale mne to stále nedochádzalo, až kým ma nepohladila po líci.
"Ty..." nenachádzal som slov na jej škaredý vtip.
"Mal si sa vidieť. Až mi ťa prišlo ľúto." stále sa smiala.
"Ty potvora." hneď som jej zobral tvár do rúk a dal jej ten najvášnivejší bozk, v ktorom som vyjadril ako veľmi mi chýbala.
Ako ju milujem ešte viac ako keď odišla.
Jej krásne pery chutili stále rovnako nádherne.

"Vieš ako som sa vystrašil, kvetinka?" pozrel som sa na ňu zúfalo.
"Milujem ťa." šepla s privretými očami.
"Ja teba viac." šprngol som jej po jej krásnom nošteku.
"Heej." zachichotala sa.
Milujem jej smiech.
"Som tak strašne rád, že ťa mám opäť pri sebe." povedal som šťastne.
"Aj ja, láska." položila mi ruku na ruku a vyrazili sme domov.

"Všetko nám porozprávaj!" povedala nadšene Stacy, keď sme sa vrátili domov.
Vysvetlil som Liss, že Stacy mi len celý čas pomáhala.
"Není toho veľa. Celý deň sme cvičili rôzne veci a medzitým do nás tlačili nejaké lieky. Jedlo bolo odporné, ťažké sa teším na Mattove palacinky." povedala a ja som sa hrdo sám na seba pousmial.

"Ale cítim sa omnoho lepšie, ľahšie. Konečne máme pokoj a ja som zdravá." povedala šťastne a hlavu si položila na moje rameno.
"Poď si ľahnúť." navrhol som jej a prikývla.
"Tak ja idem. Majte sa." povedala Stacy a už bola preč.
Pomohol som Stacy do spálne a ako princeznú ju uložil do postele.

Bola iná, než predtým ako odišla.
Je ešte krajšia, no omnoho ľahšia.
Zdá sa mi, že je aj veselšia, čo ma naozaj teší.
Keď je ona šťastná, tak som šťastný aj ja.
Pritiahol som si ju na hruď a skryl ju v svojom objatí.
Teraz už budeme spolu navždy!
Viem to.

Pekne ho zákerná Liss vystrašila😂.
Vyzerá to tak, že konečne sú šťastný.
Ale zostane to tak aj naďalej 😜.
Papa😘😘