Život je krutý ✔

27. kapitola-Plyšový macko

Melissa

To svetlo sa mi zarezávalo do očí a tak som ich trochu prižmúrila.
"Prebúdza sa." počula som veľmi vzdialený hlas, a aj preto som ho k nikomu nedokázala priradiť.

Čo sa to deje?
A prečo sa poriadne neviem pohnúť?
Znova som sa pokúsila pohnúť a tentokrát úspešne.
Medzi prsty som zachytila pravdepodobne plachtu a znova sa ozvali tie veľmi vzdialené hlasy.

Keď hlasy utíchli, tak som sa pokúsila otvoriť oči, a prekvapivo som uspela.
Porozhliadala som sa po miestnosti, no nevedela som tento priestor nedokázala identifikovať.
"Vnímate ma?" zrazu sa ozval mužský hlas, ktorý už znel byť bližšie.

"Á-áno." viac som zo seba nedokázala dostať.
"Čo sa...čo sa d-deje?" spýtala som sa.
"Všetko vám vysvetlí vás priateľ." povedal znova ten mužský hlas.
"P-priateľ?" čudovala som sa, no hneď som si spomenula.
"Nepamätáte si ho?" spýtal sa.
"Nie, nie. Pamätám si, len mi to na chvíľu vypadlo." ozrejmila som.
"Dokázali ste vnímať aj počas vášho spánku?" spýtal sa.

"Ehmm, nie." odpovedala som.
"A viete vaše meno? Rok, v ktorom sa nachádzate?"
"Som Mellissa Vackeli a je október dvetisíc sedemnásť." povedala som, no presný dátum som nevedela povedať.
"Skvelé, pamäť máte v poriadku." usmial sa na mňa.

"Môžete za mnou po-poslať Matt, prosím?" spýtala som sa a on iba prikývol.
Zmätene som si hodila hlavu na postel a snažila som sa zistiť čo tu robím, no to mi asi Matt povie.

Za chvíľu prišiel do izby a bolo na ňom obrovskú vidno úľavu.
"Tak strašne som sa bál." rozbehol sa ku mne a tuho ma objal.
Objatie som mu opätovala a hlavu som si uložila na jeho vypracovanú hruď.
"Tak strašne som sa bál." zopakoval.
"Ja viem, všetko je v poriadku." upokojovala som ho, keď som na svojom rameni ucítila jeho slzy.
Matt plače?

Zobrala som jeho tvár do dlaní a dala som mu vášnivý bozk.
Prstami mi jemne prechádzal po chrbte a zakusol mi do pery.
Omylom mi ušiel vzdych, načo do tohu bozku vložil aj jazyk.
Bruškom palca mi prešiel po líci.
V tej chvíli som sa cítila úžasne, lebo z Matta vyžarovala láska, ktorá patrila len mne a neušiel mi ani jeho dominantný postoj.

"Toto mi už nikdy nerob." zafňukal nešťastne, keď sme sa od seba odtiahli.
"Ja viem, láska." prikývla som.
"Teraz mi ale povedz všetko, čo sa stalo." dožadovala som.

"Dobre." prikývol a pomaly začal.

"Mne pred piatimi dňami zavolali, že si odpadla a tak som hneď išiel do nemocnice." nadýchol sa a zobral ma za obidve ruky.
"Tam mi doktor povedal, že to bolo aj kvôli tej rakovine, a to znamená, že ťa musel niekto veľmi rozzrušiť tak, že si odpadla." dopovedal.
Pozrela som sa do jeho červených a uplakaných očí, v ktorých sa odrážala nevyslovená otázka.

"Tak to neviem, lebo ja som rozzrušená nebola." povedala som, no dosť nepresvedčivo.
"Liss, teraz ti niečo poviem. Mne môžeš povedať čokoľvek. Je to pre tvohe dobro. Ja to všetko môžem vyriešiť a už sa nič podobné nestane, dobre?" dohováral mi starostlivo.

"Anabel." odpovedala som jednoducho.
"Vedel som to." precedil pomedzi zuby a všetky svali sa mu napli.
"Čo ti písala?" pýtal sa nahnevane, no nie na mňa.
"Všetko to mám v mobile, môžeš si to prečítať." navrhla som.
"Dobre, ten som ti tu doniesol." povedal a zo zásuvky vytiahol môj mobil.
Podal mi ho a ja som začala hľadať medzi správami.

Mobil som mu podala a nechala som ho, nech si tú konverzáciu prečíta.
Očami prechádzal cez napísané slová a čím ďalej tým viac zatínal päste, a ja som začínala mať zlý pocit.

Mobil hodil späť na posteľ a rukami si prešiel po tvári.
"Dosť jasne som jej vysvetlil, nech ti dá pokoj!" teraz už zúril.
"Matt, nemá to zmysel." chcela som ho chytiť za ruku, no on sa mi vytrhol a prudko vstal z postele.
Takto nahnevaného som ho ešte nikdy nevidela.
"Liss, láska. Ty nepochopíš, že si tu mohla zomrieť a za to môže tá krava?" povedal už nie nahnevaným, no zúfalím hlasom.

"Ja viem Matt, no takému človeku niet rady." povedala som ľútostivo.
"Neriešme to, dobre? Ja to vyriešim, to ti sľubujem." ukľudnil sa a sadol si späť na stoličku vedľa postele.

"Počula si niečo, kým si spala?" spýtal sa ma zrazu.
"Ja...nie. Prečo?" povedala som, lebo som vycítila, že povedal niečo dôležité.
"Lebo...lebo som povedal, že ťa ľúbim." povedal s iskierkami v očiach.
S otvorenými ústami som na neho zízala a nedokázala som uveriť tomu, čo som počula.
To mi ešte nikto nikdy nepovedal.
Či to bola rodina, alebo Dean...
"Aj ja ťa ľúbim." zasmiala som sa so slzami šťastia v očiach.

On sa mi hneď vrhol do náruče a ja som sa zasmiala ešte viac.
V očiach mu bolo vidieť šťastie, a tým pádom som bola šťastná aj ja.

"Kedy môžem ísť domov?" spýtala som sa Matta, ktorý ležal vedľa mňa už niekoľko hodín.
"Neviem, no vybavím nech je to čo najskôr." žmurkol na mňa.
"Už ťa chcem mať doma." zamrnčal mi do krku a po izbe sa ozval môj smiech, lebo to hrozne šteklilo.

Kto by doma nechcel takého živého plyšového macka ako on?

Ahojte, chcem len povedať, že v blízkej dobe vydám nový príbeh, tak to sledujte!😉.
Vlastne mám pripravené dva príbehy, no zatiaľ vydám len jeden.
Papa😘😘