Život je krutý ✔

15. kapitola-Ďalšie náhodné stretnutie

Matt

Práve stojím pred Stacynym domom so svojim Passatom, ktorý som bol dnes ráno kúpiť za dve tisícky v nejakom bazáre.
Rozhodol som sa, že Stacy ukážem môj nový byt.
Od dneska som uzatvoril všetko zlé, čo sa mi stalo v minulosti a rozhodol som sa, že pôjdem konečne ďalej.

Keď vyšla z dverí, tak bolo vidno, že neskrývala úžas.
Rozbehla sa ku mne a tuho ma objala.
Oviala ma jej jahôdková vôňa a začal som jej fetovať vlasy.

So smiechom sa napokon odtiahla a nastúpili sme do auta.

"Je krásne." povedala mi úprimne a začala si ho prezerať.
"Tak to som zvedavý, čo povieš na byt." zasmial som sa.
"Keďže si vyberal ty, tak to bude vyzerať ako stará krčma." uškŕňala sa od ucha k uchu.
"Tss, to uvidíš." hral som urazeného.

Dorazili sme pred môj panelák a Stacy povedala : "Prečo stojíme?"
"Tak, lebo sme na mieste." zasmial som sa a ona na mňa len vypleštila oči od úžasu.

Otvoril som dvere do môjho "skromného" príbytku a Stacy zostala len zarazene zostala stáť na prahu dvier.
"No tak poď." smial som sa.
"Chceš mi povedať, že toto je tvoje?" znova sa pýtala.
"Áno, už poď." povedal som nedočkavo a to už konečne vykročila dovnútra.

"Je to tu fakt krásne" hovorila užasnuto, keď sme prešli celý byt.
"Ešte stále to je stará krčma?" zasmial som sa.
"Nie!" rýchlo pokrútila hlavou.
"Kávu?" spýtal som sa jej.
"Rada." povedala a spoločne sme vošli do kuchyne.
Dal som nám ju robiť a medzitým sa na mňa Stacy nalepila.
Až teraz som si uvedomil, že je tak nizučka, že jej dych cítim na brade.
Hlavu som sklonil viac a prvýkrát som
ako prvý spojil naše pery.

"A neuveríš, že on to fakt zjedol." smiali sme sa so Stacy na gauči s kávou a filmom, proste skvelý večer.
"Ale teraz vážne, on dal to črevo do úst?" spýtal som sa znechutene, no aj
s úžasom.
"Si predstav." rehotala sa, no v tom jej zazvonil mobil, no ona ten hovor vypla a robila akože nič.

"Kto to bol?" spýtal som sa.

"Drew." povedala skleslo a vo mne to zase začalo vrieť.

"Ten hajzel to stále nepochopil?" spýtal som sa pre seba potláčajúc hnev.
"Prosím ťa, nechaj to tak." snažila sa ukončiť túto tému.
"Bol aj za tebou?" uisťoval som sa.
"Našťastie nie, no som si istá, že ani nepríde." chytila ma za ruky a ja som jej stisk opätoval.

"Tak fajn." šepol som.

"No aj tak už musím ísť, mám šichtu v hostinci." oznámila a už sa zbierala k odchodu.
"Zveziem ťa." ponúkol som jej.
"Nie, to je v poriadku. Už mám rezervovaný taxík." usmiala sa a ja som ju ešte išiel odprevadiť.
"Tak vidíme sa v škole." kývol som jej, keď už bola pri výťahu a následne aj odišla.

*****

Už sa stmievalo a ja som sa doma nudil, tak som sa rozhodol ísť do praku, kde som bol minule, keďže je ešte bližšie ako keď som išiel od strýka.

Auto som zaparkoval vedľa plotu parku, a kráčal som smerom k bránke, pri ktorej som sa rozcvičil, predsa len nie som dlho na nohách, nechcem riskovať.

S kapucňou na hlave som utekal parkom, až som narazil do nejakej postavy tak, že keby som ju nezachytil tak by spadla na zem.
Pozrel som sa do prekvapených očí Mellisy.
"Znova sa stretávame." zasmial som sa a vytiahol som ju späť na nohy.
"Úplne sa teším." prevrátila očami.

"Nepridáš sa?" spýtal som sa jej, pretože som sa nudil a potreboval som spoločnosť.

"Fajn." mykla plecami a vyrazili sme dopredu.

"Čo chceš robiť po vysokej?" spýtal som sa po pár minútach ticha.
"Chcela-chcela by som byť prekladateľka z Francúzštiny do Angličtiny a naopak. Francúzština preto, lebo moja rodina je z Paríža a milujem knihy, takže budem rada, ak sa mi to splní." dopovedala zadýchane.
"A ty?" spýtala sa ma.

"Ja by som sa chcel zamestnať v nejakej známej tlačovke." rozmýšľaľ som.
"To naozaj?" zasmiala sa.
"Hej, čo je na tom?" ani ja som sa neubránil úsmevu.
"Nič, nič." chechtala sa ďalej.
Náš rozhovor bol príjemný, nesílený
a proste som sa cítil byť uvoľnený.

Ešte sme párkrát prešli po obvode parku, keď v tom sa Melissa zastavila
a tvár sa jej skrútila do bolestej grimasy.
"Čo sa deje? Si v poriadku?" pýtal som sa v panike.
"To-to nič, za chvíľu-za chvíľu to prejde." ťažko zo seba dostala.
Rukami som ju podoprel a doviedol som ju k najbližšej lavičke.
"Dýchaj." snažil som sa nechať chladnú hlavu.
Tak aj urobila a za chvíľu sa úplne narovnala.
"Už je to v pohode." vydýchla sa a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.
"To nič, nemohla si to vedieť." pohladil som ju po chrbte.
"Poď, zaveziem ťa domov." ponúkol som sa, keď už mám to nové auto.
"Taxíkom?" zasmiala sa a dobrá nálada bola hneď späť.
"No, určite. Poď!" pomohol som jej vstať a podišli sme k východu parku.
Zarazene zostala stáť, keď uvidela, že jej otváram dvere na mojom novom aute.
"To je tvoje." smiala sa.
"Čo sa každý tak čuduje?" uškŕňal som sa.
"Tak lebo doteraz ťa vozili rodičia." smiala sa ďalej, no môj úsmev hneď zmizol z tváre, čo si všimla aj ona.
"Keby len mohli." šepol som a nastúpil do auta.
"Povedala som niečo? Si v pohode?" spýtala sa ma.
"Nič podstatné." povedal som.
"Kde bývaš?" spýtal som sa jej.
"Na konci Sparksonovej ulice." povedala a všetka dobrá nálada bola preč.

"Naozaj som povedala niečo zlé?" spýtala sa po pár minútach ticha.
"Nechaj to tak." pokrútil som hlavou
a silene som sa usmial.

Po pár minútach sme došli k jej domu a odprevadil som ju až ku vchodu.
"Bola to sranda, ďakujem." usmiala sa a už bola niekde vnútri.
Potom som už aj ja s úsmevom odišiel.

Nejako sa skamarátili, čo?😁