Život je krutý ✔

5. kapitola-Pokroky

Melissa

Vstala som so suchými perami, a bolesťou hlavy.
Hodinky ukazovali 5:47, ale musela som sa ísť napiť do kuchyne.
Tam prekvapivo sedela mama, a hľadela von oknom.
"V poriadku?" začala som.
"Nie, nič není v poriadku." povedala ticho, a tak som si k nej prisadla.
"Čo teraz? Budete sa rozvádzať?" spýtala som sa smutne.
Bola som z otca veľmi sklamaná, ani ten pocit neviem opísať.

Mama iba smutne prikývla, a ja som vzdychla. Na jej mieste by som urobila to isté.
Nezaslúži si ju.
"Nie sa na mňa nahnevaná?" spýtala sa ma plačlivo mama.
"Samozrejme, že nie. Prečo by som mala byť nahnevaná na teba? Mám neskutočnú zlosť na otca." povedala som jej upokojujúco.
"Už to bude dobré." objala som ju okolo pliec.
"Ďakujem ti, zlatko. Neviem čo by som bez teba robila." smrkla mi do ramena.
Vtom do obývačky vošiel otec s previnilou tvárou.
Ani jedna sme mu nevenovali pozornosť, a stále sme sa objímali.
Na plece som pocítila jej teplé slzy, a to mi lámalo srdce.
"Verte mi, že vás obidve veľmi ľúbim.
To čo som spravil...ja ani neviem čo som čakal." úplne sa mu plietol jazyk, a nevedel čo povedať.
"Nenamáhaj sa, je to zbytočné. Choď si za tou štetkou, ak ťa bude chciet." povedala som, lebo mama by v tej chvíli nedokázala povedať vôbec nič.

Presne o tom som hovorila.
Je naivná, a uverí všetkému, no tento svet je hnusný, čo doteraz asi nezistila.

"Prosím, ja...ja urobím čokoľvek."
"Ty si už spravil dosť. Ako mám vedieť, že to neurobíš znova?" povedala už mama.

"Ja sľubujem, že  už nikdy viac." oči sa mu zaliali slzami, no stále som ho nechcela ani vidieť.

"Ešte si to rozmyslím." povedala, a otočila sa mu chrbtom.

"Urobila si dobre. Uvidíme, čo z toho bude." povedala som.
Mama už nič nehovorila, a dala variť vodu na čaj.
Ja som usúdila, že by som sa mala pripraviť do školy.

Obliekla som si krásnu bielu blúzku z ružičkou, a do tašky som si hodila desiatu.
"Mám ťa odviezť?" spýtal sa ma zrazu otec.
"Nevidím dôvod." odpovedala som drzo, a už som bola preč, ale musím uznať že u neho to bol pokrok.

Všetko na mňa v poslednej dobe len padá. Dean, otec...
Čo bude ďalej? Anabel povie že som štetka?

Hneď ako som vošla do tej prekliatej triedy, ku mne pribehli dievčatá, a pomáhali mi s taškou.
Samozrejme, že viem že to je falošné, a úprimne ma nemajú rady.
A to ma dosť hnevalo, no nenechám si korunu spadnúť.

Hneď som zamierila k autistovi, a zobrala som mu zošit z biológie, aby som si prepísala látku.
"Čo si myslíš že robíš?" povedal nahnevane.
"To si aj slepý?" robila som si z neho prdel.
"Náramne vtipné." povedal, ale to už som si prepisovala látku, a on to už nechal tak.

Matt

Tá Melissa ma ale neskutočne srala.
Nenávidím, keď sa niekto vyvyšuje tak ako to robí ona.
Raz sa jej to ale všetko vráti, tomu verte.

Nakoniec mi zošit hodila na lavicu, a spokojen si sadla na svoje miesto.
Vraj sa s ňou rozišiel ten Dean.
Má čo chcela. Kto by chcel chodiť s niekym takým, ako je ona?
Nenávidím ju. Myslí si, že som nejaký chromý slaboch sto rokov za opicami, no ja ju presvedčím o opaku.
A to všetci spadnú na zadok!

Dnešok som zvládol celkom dobre, zajtra je posledný deň a potom už víkend. Strýko a teta robia, že neexistujem a to mi aj tak vyhovuje.
Nepotrebujem nikoho.
Postavím sa z toho prekliateho vozíka, a odídem preč a ďaleko.

Veci som si hodil na posteľ, ako vždy a nútil som sa naučiť normálne chodiť.
Znova som podišiel k oknu, a šikovne som sa vyhupol na nohy.

Bez problémov som prešiel po celom obvode izby, a bol to skvelý pocit, dokázať niečo čo vám odborníci hovorili, že už nedokážete.

Vtom som dostal šialený nápad pustiť sa. To som urobil, a moje ruky opustili bezpečie steny.
Zostal som stať na mieste, a na tvári sa mi rozšíril veľký úsmev.
Nohu som preplietal cez druhú, a stali sa z nich dva...tri kroky, ktoré som prišiel absolútne sám.
Šťastne som sa hodil na posteľ, a úsmev mi neschádzal z tváre.

Dokážem to.
Či pre seba, alebo moju mŕtvu rodinu, dokážem to.

Ahojte, viem že toto bola dosť nudná časť, no už sa to začne rozbiehať❤❤.
Papa😘😘