Život je krutý ✔

33. kapitola-Pekne prefíkaní

Melissa

Hneď ma pani Bloom odviedla do mojej izby a musím uznať, bolo to krásne.
Neopísateľne pekný nábytok, veľké zrkadlo, drevená skrina, veľká vaňa...
Vyzrela som von oknom, no to som nemala.
Videla som Matta, ako tam stále sedí so slzami a aj na mňa prišla veľká ľútosť.
Rýchlo som pred realitou zatiahla závesy a s povzdychnutím si sadla na posteľ.

Prečo to všetko musí byť tak ťažké?
A táto otázka mi v hlave vŕtala ešte dlho.

Celým...domom rozoznel zvonček, ktorý má vraj znamenať obed.
Rýchlo som si na nohy našuchla tenisky a išla za cedulkami.

V jedálni bol hluk a to preto, lebo tu bolo fakt veľa ľudí, čo ma prekvapilo.
Sadla som si na jedno voľné miesto, ktoré bolo vedľa nejakého dievčaťa.
Rozmýšľala som nad možnostami ako nadviazať konverzáciu, no vtom z dverí vyšiel čašník, ktorý nám na stôl položil nejaký veľmi divný šalát.

Jeden list z šalátu som si napichla na vydličku a následne ju zjedla.
No na jazyku som necítila vôbec nič, bolo to strašne bez chuti.
"Nejedz to." šepla moja spolusediaca odrazu.

"Prečo nie?" nechápala som.

"Každý hovorí, že som paranoídna klamárka, no ja jediná viem pravdu.
Ja jediná viem naozaj, čo do toho jedla dávajú. Videla som to, videla som ako tam sypú tie oblbováky. Videla som to...videla som to..." kričala a celý tanier hodila o stenu tak, že sa rozbil na malé črepiny.

V šaláte? Však to by bolo vidno.
Každopádne mi to ani nechutilo, tak som to odsunula a pozorovala, ako ju násilným nesú preč.
Pani Bloom si vedľa mna sadla a zadívala sa na jedlo.

"Never tomu, čo hovorí. Mala to ťažké, a hovorí o časoch, keď jej to robil jej mama. Toto jedlo je veľmi dôležité pre tvoj organizmus. Nič iné sa tu nikdy nepodáva." povedala prísne a odišla preč.
Toto tu akože budeme jesť celé tri roky?
Mám alergiu na paradajky, ktorých tam je dosť veľa.

Poobzerala som sa okolo seba a všimla som si, ako všetci bezhybne sedia so zrakom upretým na jedlo.
Čím ďalej, tým viac som bolo zmätená.
Iba som pokrútila hlavou a šalát si znovu pritiahla k sebe.
Akože, nemám nič proti šalátom a nie som ani žiadna fajnovka, no fakt sa to nedalo zjesť.
Ale čo tu potom budem jesť tie tri roky?
Nemám na výber.

Trochu som z toho ešte zjedla, no viac som fakt nevládala.
Nakoniec nás pustili do izieb a videla som, ako všetci začali utekať preč.
Nechápavo som na nich hľadela, no radšej som to nechala tak.

Hodila som sa do kresla a až teraz som si všimla ešte horúci čaj položený na stolíku.
Vďačne som si vydýchla a rýchlo si chlipla aj keď bol ešte horúci.
Do nosa som vdýchla krásnu ovocnú vôňu čaju a do rúk som zobrala aj časopis, ktorý som si trochu prelistovala.

No zrazu sa znova ozvalo to zvonenie a ja som vybehla na chodbu.
Každý stál pred dverami opretý o stenu.
Zmätene som sa pozerala okolo seba a nevedela som vôbec čo robiť.
Zatvorila som za sebou dvere a vtedy na chudbu prišiel nejaký muž.
Mohol mať tak tridsať.
"Takže, každý sa pripravý, o hodinu vyrážame na menšiu túru." oznámil a odišiel.
V tej chvíli som sa cítila ako v nejakom skautskom tábore.
To vážne?
Tak sa má liečiť rakovina?
Iba som si povzdychla a zaliazla späť do izby.

Do batôžteka som si hodila vodu a iné potrebné veci.
Keď zaznel zvonček, tak som pripravená vyšla na chodbu.
Naraz so mnou vyšlo aj celkom sympatické hnedovlasé dievča, no mne nevenovala ani pohľad.

Z dvier vyšla usmiata pani Bloom.
"Môžeme?" spýtala sa nás.
Nikto aj tak neodpovedal, a to už sme všetci vyšli von za ňou.
Išli sme do zadnej časti parku a potom cez bránu, ktorá viedla do nejakého lesa.
Nosom som vdýchla krásnu vôňu kvetov a prírody.
Vedľa mňa sa zaradilo to isté dievča, ktoré má izbu vedľa mňa.
"Ahoj, ja som Mellissa. A ty?" snažila som rozpútať konverzáciu.

"Amber." usmiala sa na mňa.

"Konečne niekto kto rozpráva." zasmiala som sa a aj ona sa uškrnula.
"Možno na to nemajú dôvod." povzdychla si.
"Ako to myslíš?" nechápala som.
"Môžem ti hovoriť Liss?"
"Samozrejme." zachichotala som sa.

"Ide o to, že rakovina kostí sa nedá vyliečiť. Všetci sme tu zbytočne. Iba nás okrádajú o peniaze." povedala.

"Čože?" otočila som sa na ňu vystrašene.
"Je to tak. Každého z nás podviedli. Tú zmuvu, ktorú si podpísala. Nemala si to robiť. Bolo tam napísané, že skôr ako o tri roky nemôžeš odísť. Takto nás ošklbajú o peniaze." povedala znechutene.
"Tomu neverím." pokrútila som hlavou.
"Tak never. Do jedla nám dávajú rôzne blbosti, vďaka ktorým sa cítiš, akoby si sa tej rakoviny zbavila, no to sa nedá." povedala zúfalo.
"Tomu odmietam veriť. To znamená, že každý z nás za sedem rokov zomrie?" nechápala som.

"To kto ti natáral také hlúposti?" zasmiala sa a ja som bolo čím ďalej tým viac zmätená.

"Budeš žiť ako normálny človek, len niekedy prídu tie bolesti. No ony sa dajú ovplyvniť. No vyliečiť sa to nedá." vysvetľovala.
"Čo teraz?" spýtala som sa.
"Keď nadíde deň odchodu, tak ti do tela pichnú niečo, čo ti úplne oblbne myseľ. Budeš si myslieť, že si sa normálne poliečila a všetko je fajn, lenže tak to nebude. Ja odchádzam za rok a viem, že to ma čaká." vzdychla si.
"A to im vždy prejde?" čudovala som sa.
"Nemáš na žiadnu z tých zlých vecí spomienku. Nemáš ich ako udať, keď si to nebudeš pamätať." smiala sa.
"Pekne prefíkaní." pokrútila som hlavou.
"Majú to premyslené. S nikým sa nemôžeš spojiť. Ale hlavne o tomto nikomu nehovor, ak sa nechceš dostať do problémov. Aj tak by nám nikto neuveril. Všetci už podstúpili pár injekcií a sú fakt zblbnutí." povedala Amber.
"Ale čo budeme robiť?" spýtala som sa zúfalo.
"Nič." pokrútila hlavou.