Život je krutý ✔

26. kapitola-Šanca?

Matt

Hneď ako mi zavolali z nemocnice som išiel aj nepovolenou rýchlosťou.
Ten strach, ktorý sa vo mne zbieral bol neznesiteľný.
V očiach ma štípali slzy a nijako som to nedokázal a nechcel ovplyvniť.

Prechádzal som dlhou bielou chodbou a zamieril som do izby, kde by mala byť moja Liss.
Práve z nej vyšla sestrička a ja som ju rýchlo zastavil.
"Ako je na tom?" spýtal som sa.

"No...funkcia jej srdca sa zhoršila, no doktor robí všetko čo vie." smutne mi oznámila.

Omámene som si sadol na stoličku
a tvár som si dal do dlaní.
Ako sa to mohlo stať?
Neboli sme spolu sotva hodinu.
Po tvári mi už stekali slané slzy a snažil som sa myslieť optimisticky.
Ale keď to sa nedá.
Moja malá a krehká Liss tam práve bojuje o život!

A to bolo na tom to najhoršie.
Nemôžem jej nijako pomôcť.

Už dve hodiny som do seba lial litre kávy, až kým nevyšiel doktor na chodbu.
Ihned som sa postavil s otázkou v očiach.

"Podarilo sa nám pacientku stabilizovať, no prvých dvadsaťštyri hodín je kritických. Pacientka sa musela vystaviť nejakému stresu, a to to pravdepodobne spôsobilo, no má na tom svoj podiel aj diagnostikovaná rakovina. Pani Vackeli sme museli dať lieky, nech sa jej telesný stav ustáli. Mala by sa zobudiť najneskôr o tri dni, no je tu aj možnosť, že sa už nezobudí." oznámil mi.
"M-môžem ísť za ňou?" spýtal som sa roztraseným hlasom.
"Samozrejme." povedal a už ho nebolo.

Opatrne som stlačil kľučku a naskytol sa mi obraz na Liss.
Podišiel som k nej bližšie a palcom som jej opatrne prešiel po tvári, akoby sa mohla pod tým dotykom rozpadnúť.
Sadol som si na stoličku vedľa postele a chytil som jej malú ručičku do tej svojej.

"Bojuj, bojuj pre mňa, ale aj pre seba. Prosím." šepol som.

Znova sa mi spustili slzy, no snažil som sa ti všetko zadržať.
"Sľubujem, že keď sa zobudíš, tak všetko zariadim, dobre? Budeš v poriadku. Sľubujem!" stiskol som jej ruku silnejšie.
Doktor to hovoril tak, akoby nemala šancu sa zobudiť, alebo to bolo len moja fantázia?

Neviem, koľko hodín som pri nej presedel, no pre mňa to boli len minúty. Vydržal by som sa na ňu pozerať aj dva dni v kuse, no nikdy som si to nepredstavoval takto.
Tak, že jej život visí na vlásku.
"Prepáčte pane, no už by ste mali ísť." objavil sa v dverách doktor, no ja som ho ignoroval.

"Pane!" povedal už ráznejšie.

"Prosím, ešte aspoň chvíľku." odvetil som stále s pohľadom na mojej Liss.
"Prepáčte, no to by som sa musel rozlúčiť s prácou, takže prosím vás..." podišiel ku mne a ja som vedela, že to nemá zmysel.
"Fajn." odvrkol som a hnal som sa preč.

Silno som za sebou treskol dverami
a zviezol som sa po nich na zem.
Znova som sa cítil rovnako, ako keď mi zomrela celá rodina.
Cítil som tú strašnú prázdnotu, ktorá sa ešte viac prehlbovala a ja som proti tomu nemohol nič urobiť.

O štyri dni neskôr

Išiel som do nemocnice a cestou som si predstavoval, ako tomu doktorovi zoškrábem ten jeho ksicht.
Viete čo chce urobiť?
Keďže je toto piaty deň a podľa neho sa už nezobudí, tak ju chcú odpojiť?
Chápete?
To nedovolím!

Znova som prechádzal tou dlhou chodbou, až kým som nenarazil na toho debila.

"Hej, hej." zastavil som ho.

"Teraz ma pozorne počúvajte! Liss sa ani nechytíte, a už vôbec že by ste ju mali rovno zabiť!" už som kričal.
"Prepáčte, no pri takých liekoch už nie je šanca." predniesol, no to ma tak nahnevalo, že som ho chytil pod krkom a narazil do steny.
Hneď ku mne podišli ochrankári
a snažili sa ma od neho odtrhnúť, no nedal som sa.

"Ak to urobíte, tak ste skončili, rozumiete?!" varoval som ho.
"Prosíme vás, aby ste sa skľudnili, alebo opustili areál nemocnice." povedal ochrankár.

"Fajn!" odvrkol som a prestal som sa brániť.
Oni ma pustili a ešte predtým, ako doktor odišiel som sa na neho výhražne pozrel.

Rovno som zamieril do izby kde bola Liss.
Podišiel som k jej posteli a slzy mi už tiekli prúdom.

"Musíš sa snažiť, prosím." vzlykol som.
"Urob to pre mňa! Ľúbim ťa." priznal som, no aj tak to bolo nič oproti tomu, čo som naozaj cítil.

Ja ju milujem.
Milujem ju viac ako celý svoj sk*rvený život, a neviem čo by som bez nej robil.
"Ty si to jediné čo mám, nemôžeš ma tu nechať. Nič okrem teba nemám." plakal som ďalej, a vôbec sa za to nehanbím.

"Nemôžeš odísť! Snaž sa, prosím. Ja...ja urobím čokoľvek." chytil som ju za ruku a za každým slovom následoval zvlyk.

No trhlo mnou, keď som na ruke pocítil jemný stisk a asi som išiel vyletieť z kože.
Ihneď som vyletel na chodbu a potom ma už doktori odtlačili na chodbu, kde som ostal so svojimi myšlienkami.