Život je krutý ✔

20. kapitola-"Odíď."

Stacy

Cítila som, akoby do mňa vošla späť všetka ta sila, ktorú som stratila.
Pomaly som otvorila oči a videla som iba biele steny.
Som už mŕtva?
Keď v tom som začula aj to hrozné pípanie, uvedomila som si, že som v nemocnici.
"Zlatíčko, vnímaš ma?" začula som mamin hlas.
"H-hej." odpovedala som
s povzdychom.
Vôbec neľutujem to, čo som urobila.
Len je mi ľúto, že ma to nenechala dorobiť.
Čo teraz?
Určite o tom vie aj Alex a to ešte len bude.
Celé telo sa mi zalialo potom a začala som mať sucho v ústach.

"Ako dlho som bola mimo?" spýtala som sa opatrne.
"Okolo päť hodín. Teraz je pol druhej ráno." oznámila mi.
"Kde je Alex? A Matt?" pýtala som sa.
"

Alex odišiel a Matt tam stále je. Ale ja chcem skôr vedieť prečo si to urobila?" povedala už nahnevane.

"To není tvoja vec." odvrkla som drzo.
"Som tvoja matka! Mám právo vedieť, prečo si sa podrezala!" teraz už vrieskala a vtedy sem vtrhli sestričky.

"Prosíme vás, aby ste odišli. Pacientka potrebuje pokoj." jemne ju chytili za paže a odviedli preč.
V tom do miestnosti vošiel Matt a ja son zatajila dych.
"Vďaka bohu. Vieš ako som sa bál? Prečo si to urobila?" spýtal sa jemne
a v jeho očiach bolo vidno ľútosť.
"Ja-ja..." no neodpovedala som, lebo hlas sa mi zlomil a ja som sa rozplakala.
"Šššš, to bude v poriadku." objal ma jemne.
"Nebude! On-on, on si po mňa príde." plakala som histericky a on sa ma snažil utíšiť.
"Pekne mi to vysvetli. Kto si po teba príde?" snažil sa zistiť.

"Alex, on ma to donútil. On-on zavolá Drewovi a-a..." znova som to nedokázala dopovedať.

"Takže je pravde, že je to tvoj bratranec?" uisťoval sa a ja som prikývla.

"Ale, prečo by to robil? A to není dôvod skončiť so životom. Vieš, že ja som tu pre teba vždy." hovoril.
"Ty...ty tomu nechápeš. To, že sme sa spolu rozišli je môj koniec." šepkala som.
"Prečo?"
"Prinútil ma s tebou chodiť, aby si sa nesústredil na Liss ale na mňa. On ju chcel medzitým získať." vysvetľovala som mu.
"Ďalej?" pobádal ma.
"Povedal, že ak svoju úlohu nesplním, tak povie Drewovi kde som a on si po mňa príde." vysvetľovala som pomedzi plač.
"Takže-takže on ťa do toho všetkého nútil? A prečo si mi to nepovedala? Pomohol by som ti." dohováral mi.
"Nič by mi nepomohlo. A ani teraz nepomôže. Už vie, že som sa pokúšala zdrhnúť takýmto spôsobom a urobí niečo horšie." šepkala som.
"To neodpustím." sľuboval a ja som sa musela zasmiať.
"Ty nevieš, čo je on za človeka. Človeka, ktorý pošle svoju sesternicu na smrť." sykla som.
"Mám odkaz pre Liss. Povedz jej, že tie celé roky nebol na vojne, že je to len obyčajná sviňa, ktorá si válala šunky
a medzitým dostával pekné prachy." precedila som pomedzi zuby.
"Počkať, teraz som sa stratil." povedal.
"Melissa pochopí." povedala som jednoducho.
"Fajn, ale neboj sa. Ja to takto nenechám. Odídeš z nemocnice a ja ti pomôžem dostať sa z tadiaľto niekde ďaleko." chytil ma za ruku.
"Pred ním sa nedá skryť." zachechtala som sa.
"Niečo vymyslíme, dobre?" snažil sa.
"Odíď." povedala som s upretým pohľadom na stenu a ja som už počula
iba jeho vzďaľujúce sa kroky.

Matt

Všetko som len ťažko pochopil a s jej slovami v hlave som odišiel domov.
Zajtra pôjdem za Liss a všetko jej poviem.

Ťažko som sa dotrepal do kúpeľne
a tvár som si ovlažil studenou vodou.
Až teraz mi dopli všetky tie spojitosti.
Alex a Stacy. A vôbec, sú si veľmi podobný.

*****

Ráno ma zobudilo zvonenie budíka, no rozhodol som sa niesť do školy.
Nato sa ozvalo aj zvonenie a ja som zdvihol neznáme číslo.
"Áno, Richards?" spýtal som sa.
"Dobrý deň, voláme vám z nemocnice kvôli Stacy Steep. Pacientka odmietala brať lieky a začala rozbíjať veci okolo, ktorými sa chcela zabiť. Podľa zákona sme ju museli previesť do psychiatrickej liečebne." dopovedala
a ja som v tej chvíli zabudol dýchať.
"Ďakujem." šepol som a zložil.

Však keď som odchádzal tak ešte bola
okej.
Hovoril som jej, že spolu niečo vymyslíme, no ona to musela riešiť takto.
Hlavu som si dal do dlaní a po líci sa mi skotúľala jedna jediná slza.

V mojom živote som stratil toľko ľudí,
a teraz ešte ďalší.

Možno náš vzťah bol len taký nútený, no mal som ju naozaj rád.
Ktohovie, koľko vydrží v blázinci človek ako ona.

Prečo sa to muselo takto zle zomlieť?
Chcel som jej pomôcť, no ona si nenechala.
Nato mi prišla správa od Liss : Prečo nie si v škole? Asi na to aj ja kašlem. Idem k tebe.

Aj ja som sa nad ňou musel zasmiať.
Ako to vždy robí?

Za chvíľu už klopala na dvere a ja som sa ledva postavil na nohy.
"Čo sa stalo?" spýtala sa vyľakane.
"Poď dnu." povedal som najprv.
Hneď sa mi hodila na obrovský gauč
a nohy si vyložila na stolík.
"Von s tým!" povedala prísne a ja som si sa so vzdychnutím tiež posadil.

Začal som jej vysvetľovať, čo sa stalo so Stacy a Liss ma iba zarazene počúvala.
"Ona...predtým ako som odišiel tak mi povedala, že ti mám povedať, že Alex tie štyri roky nebol na žiadnej vojne. Nerobil nič a za to dostával pekné prachy. A hlavne si na neho musíme dávať pozor." povedal som jej to čo najjemnejšie, no bolo vidno že ju to dosť zobralo.
"Ten sviniar." šepla a ja som ju vtiahol do veľkého objatia.
"Bude to v poriadku. Som na to s tebou." upokojoval som ju, keď som na svojom tričku ucítil jej szly.
"Ďakujem, Matt. A je mi ľúto, to čo sa stalo so Stacy." zafňukala zlato.
"A za čo ďakuješ?"
"Za všetko." pozrela sa mi do očí a ja som sa jemne pousmial.